Return   Facebook   Zip File

1

Bahá’u’lláh, Kitáb-i-íqán, Kniha istoty

2

Prvá časť

V mene nášho Pána, Vznešeného, Najvyššieho

Žiaden človek nedospeje k brehom oceánu pravého porozumenia, pokiaľ sa neodpúta od všetkého, čo je v nebesiach i na zemi. Posväťte si duše, ó vy, národy sveta, aby ste mohli dosiahnuť postavenie, ktoré vám Boh určil, a vstúpiť tak do svätostánku, ktorý bol vďaka pôsobeniu Prozreteľnosti vztýčený v nebeskej klenbe Bayánu.

3

Podstata týchto slov je: Tí, ktorí kráčajú chodníkom viery, tí, ktorí prahnú po víne istoty, sa musia očistiť od všetkého pozemského – uši od planých rečí, myseľ od márnivých predstáv, srdce od svetských záľub, oči od pominuteľného. Mali by vložiť dôveru v Boha a, pevne sa Ho pridržiavajúc, kráčať Jeho cestou. Potom sa stanú hodnými žiarivej slávy slnca božského poznania a chápania a dostane sa im milosti nekonečnej a nevídanej. Pretože človek nikdy nemá nádej dospieť k poznaniu nadovšetko Slávneho, nikdy nemôže okúsiť z prameňa božského poznania a múdrosti, nikdy nemôže vstúpiť do príbytku nesmrteľnosti, ani upiť z pohára božskej blízkosti a priazne, pokiaľ neprestane považovať slová a skutky smrteľníkov za normu pravého pochopenia a uznania Boha a Jeho Prorokov.

4

Uvažuj o minulosti! Koľkí urodzení i prostí ľudia vždy túžobne očakávali príchod Prejavov Božích v posvätených osobách Jeho vyvolených. Ako často vyčkávali Jeho príchod, ako často sa modlili, aby zavanul vánok božského milosrdenstva, aby prisľúbená Krása vystúpila spoza závoja utajenia a prejavila sa celému svetu. A vždy, keď sa portály milosti konečne otvorili, keď oblaky božskej štedrosti konečne spŕchli na ľudstvo a keď svetlo Nevídaného konečne zažiarilo nad obzorom nebeskej moci, všetci Ho odmietli a odvrátili sa od Jeho tváre – tváre Boha samotného. Aby ste si túto pravdu overili, pozrite sa na to, čo bolo zaznamenané v každej posvätnej knihe.

5

Uvažuj chvíľku a premýšľaj o tom, čo bolo príčinou takéhoto odmietnutia zo strany ľudí, ktorí tak úprimne a túžobne hľadali. Útočili neľútostnejšie, než jazyk či pero dokáže popísať. Ani jeden Prejav svätosti sa neobjavil bez toho, aby Ho ľudia naokolo nesužovali odmietnutím, zavrhnutím a urputným odporom. Preto bolo zjavené: „Ó ľudská úbohosť! Žiaden Posol k nim nepríde bez toho, aby sa Mu nevysmievali.“ A znovu vraví: „Každý národ chystal úklady proti svojmu Poslovi, chcel voči Nemu použiť násilie a planými slovami vyvrátiť pravdu.“

6

Takisto je nespočetne mnoho slov, ktoré vytryskli zo zdroja sily a zostúpili z nebies slávy, presahujúcich prosté ľudské chápanie. Ľuďom obdareným pravým porozumením a chápaním určite postačí súra Húd. Zamyslite sa v srdci na chvíľu nad týmito svätými slovami a úplne odpútaní sa snažte poňať ich význam. Preskúmajte úžasné správanie Prorokov a spomeňte si na hanobenie a odmietnutie, ktoré vyslovili deti popierania a klamstva. Azda tak umožníte vtáčaťu ľudského srdca, aby vzlietlo z príbytkov nedbalosti a pochybnosti k hniezdu viery a istoty, a veľkým dúškom sa napijete čistých vôd pradávnej múdrosti a zakúsite ovocie stromu božského poznania. Toto je diel chleba, ktorý pre ľudí s čistým srdcom zostúpil z ríše večnosti a svätosti.

7

Keby ste sa oboznámili s pohanou, ktorú navŕšili na Prorokov Božích, a keby ste pochopili pravé príčiny námietok ich utláčateľov, určite by ste docenili význam ich stavu. Čím podrobnejšie si ďalej povšimnete odmietanie tých, ktorí odporovali Prejavom božských prídomkov, tým pevnejšie budete veriť v Božiu vec. Preto v tejto tabuľke v stručnosti spomenieme rozličné príbehy o Prorokoch Božích, ktoré preukážu, že vo všetkých dobách a storočiach boli Prejavy moci a slávy podrobované takým ohavným ukrutnostiam, že sa ich žiadne pero neodvažuje popísať. Azda vďaka tomu niekoľkí potom už nebudú zmätení krikom a tvrdeniami duchovných a bláznivých našej doby a posilní sa ich presvedčenie a istota.

8

Jedným z Prorokov bol Noe. Deväťstopäťdesiat rokov zbožne napomínal Svoj ľud a zvolával ho do bezpečného a pokojného prístavu. Nik však nedbal na Jeho volanie. Každým dňom spôsobovali Jeho požehnanej osobe takú bolesť a utrpenie, že nikto neveril, že by to mohol prežiť. Ako často Ho odmietali, ako nenávistne Mu dávali najavo svoju nedôveru! Preto bolo zjavené: „A vždy, keď okolo šla skupina z Jeho ľudu, vysmievala sa Mu. A riekol jej: ,Hoc’ sa nám teraz vysmievate, neskôr sa budeme vysmievať my vám tak, ako sa vysmievate vy nám. Nakoniec uvidíte.‘“ Omnoho neskôr niekoľkokrát prisľúbil svojim druhom víťazstvo a stanovil jeho hodinu. Ale keď daná hodina odbila, božský prísľub sa nenaplnil. Preto sa niekoľkí z malého počtu Jeho nasledovníkov od Neho odvrátili, čo dosvedčujú záznamy v najznámejších knihách. Tie si si určite prečítal a pokiaľ nie, bezpochyby to urobíš. Ako je uvedené v knihách a tradíciách, nakoniec Mu zostalo len štyridsať či sedemdesiatdva nasledovníkov. Naostatok z hĺbky Svojej bytosti zvolal: „Pane! Neponechaj na zemi ani jedinkého obyvateľa spomedzi neveriacich!“

9

A teraz sa na chvíľu zamysli nad spurnosťou tohto ľudu. Čo mohlo byť dôvodom, že Ho takto odmietli a vyhýbali sa Mu? Čo ich primälo k tomu, že odmietli zložiť šat popretia a odieť sa do rúcha prijatia? Navyše, čo mohlo spôsobiť, že sa božský prísľub nenaplnil a hľadajúci preto odmietli to, čo predtým prijali? Rozjímaj do hĺbky, aby sa ti mohlo zjaviť tajomstvo vecí nevidených, aby si mohol vdychovať ľúbeznosť duchovnej a nepominuteľnej vône a aby si mohol uznať pravdivosť toho, že nadovšetko Mocný od nepamäti skúšal a na večnosť bude skúšať Svojich služobníkov, aby svetlo mohlo byť odlíšené od temnoty, pravda od klamu, správne od nesprávneho, vedenie od mýlky, šťastie od nešťastia a ruže od tŕnia. Tak ako bolo zjavené: „Či si ľudia myslia, že budú nechaní na pokoji, keď vyrieknu: ,Veríme,‘ a že nebudú podrobení skúške?“

10

Po Noem zažiarilo nad obzorom stvorenia svetlo Húdovho obličaja. Ľudia vravia, že takmer sedemsto rokov napomínal ľudí, aby obrátili tváre k Riḍvánu božskej prítomnosti a priblížili sa mu. Aká záplava sužoby naňho spŕchla, až kým Jeho zaprisahávanie naostatok prinieslo ovocie narastajúcej vzbury a Jeho horlivé úsilie viedlo v úmyselnú zaslepenosť Jeho ľudu. „A neveriacim neviera len zväčší ich zatratenie.“

11

Po Ňom sa z Riḍvánu Večného a Neviditeľného objavila svätá osoba Ṣáliḥa, ktorý znovu zvolával ľudí k rieke večného života. Viac ako sto rokov ich nabádal, aby presne dodržiavali Božie prikázania a vystríhali sa zakázaného. Jeho nabádania však nepriniesli žiadne ovocie a Jeho naliehanie bolo zbytočné. Niekoľkokrát sa utiahol a žil v ústraní. A to všetko napriek tomu, že večná Krása nezvolávala ľudí nikam inam než do mesta Božieho! Tak ako je zjavené: „A thamúdovskému kmeňu sme poslali ich brata Ṣáliḥa. ,Ó môj ľud!‘ povedal. ,Uctievaj Boha, nemáš iného Boha okrem Neho…‘ Odvetili Mu: ,Ó Ṣáliḥ, naše nádeje sa doposiaľ upierali na teba. Zakazuješ nám uctievať to, čo uctievali naši otcovia? Vskutku pochybujeme o tom, k čomu nás povolávaš, pretože je to podozrivé.‘“ Všetko toto vyšlo nazmar, až kým nakoniec zaznelo hlasné volanie a všetci boli úplne zatratení.

12

Neskôr sa spoza závoja objavila krása obličaja Priateľa Božieho a vztýčila ďalšiu vlajku božského vedenia. Ľud zeme prizýval ku svetlu spravodlivosti. Čím naliehavejšie ich však napomínal, tým väčšmi narastala závisť a spurnosť ľudí s výnimkou tých, ktorí sa úplne odpútali od všetkého okrem Boha a na perutiach istoty dosiahli postavenie, ktoré Boh povzniesol nad chápanie ľudí. Je známe, aký zástup nepriateľov Ho obliehal, až kým nakoniec nebol proti Nemu zapálený oheň nenávisti a vzbury. A ako je zaznamenané vo všetkých knihách a kronikách, po príhode s ohňom bol On, lampa Božia medzi ľuďmi, vyhnaný z mesta.

13

A keď sa Jeho dni schýlili ku koncu, prišiel rad na Mojžiša. Ožiaril svet zo Sinaja svetla, vyzbrojený žezlom nebeského panstva, ozdobený bielou rukou božského poznania, prichádzajúc z Faranu lásky Božej a trímajúc hada moci a večnej majestátnosti. Všetky národy a kmene zeme zvolával do kráľovstva večnosti a pozýval ich, aby okúsili ovocie zo stromu vernosti. Istotne vieš o prudkom odpore faraóna a jeho ľudu i o kameňoch planých výmyslov, ktoré ruky bezvercov hádzali na tento požehnaný Strom. Až nakoniec faraón a jeho ľud povstali a vynaložili nesmierne úsilie, aby vodou falše a popretia uhasili oheň toho posvätného Stromu neznajúc pravdu, že žiadna pozemská voda nemôže zhasiť plameň božskej múdrosti a že dych smrteľníkov nemôže uhasiť lampu večného panstva. Takáto voda naopak len posilní planutie ohňa a takýto vietor iba pomôže lampu zachovať – kiež by ste sa dívali prenikavým zrakom a kráčali po ceste vôle svätej a spokojnosti Božej. Ako správne poznamenal veriaci z faraónovho rodu, ktorého príbeh nadovšetko Slávny vyrozprával vo Svojej knihe, ktorú zjavil Svojmu Milovanému: „Člen z faraónovej rodiny, ktorý síce bol veriaci, ale svoju vieru utajoval, povedal: ,Či zabijete človeka, pretože vraví, že môj Pán je Boh, keď vám už priniesol znamenia od vášho Pána? Ak je luhár, jeho lož sa obráti proti nemu. Ale ak vraví pravdu, postihne vás časť toho, čím hrozí. V pravde, Boh nevedie toho, kto je previnilcom a luhárom.‘“ Ich bezprávie bolo také veľké, že toho istého veriaceho nakoniec hanebne usmrtili. „Kliatba Božia nech spočinie na utláčateľoch.“

14

A teraz sa nad tým zamysli! Čo mohlo spôsobiť takéto rozbroje a sváry? Prečo príchod každého pravého Prejavu Božieho sprevádzajú také spory a nepokoje, taká krutosť a vzbúrenosť? A to i napriek tomu, že všetci Proroci Boží, ktorí sa národom sveta zjavili, vždy predpovedali príchod ďalšieho Proroka a stanovili znamenia, ktoré mali zvestovať príchod budúceho zriadenia. Toto dosvedčujú záznamy vo všetkých posvätných knihách. Prečo teda napriek očakávaniu ľudí, s akým hľadali Prejavy svätosti, a napriek znameniam v posvätných knihách, bolo na všetkých Prorokoch a Bohom vyvolených v každom veku a cykle páchané také násilie, útlak a ukrutnosť? Tak, ako bolo zjavené: „Vždy, keď k vám príde Apoštol s tým, po čom vaše duše netúžia, nadúvate sa pýchou. Niektorých obviňujete z podvodu a iných zabíjate.“

15

Premýšľaj! Čo mohlo byť motívom takýchto skutkov? Čo mohlo spôsobiť takéto správanie voči Zjaviteľom krásy nadovšetko Slávneho? Všetko, čo bolo v dňoch zašlých príčinou odmietnutia a odporu tých ľudí, aj v súčasnosti viedlo k zvrátenosti ľudí veku tohto. Tvrdiť, že svedectvo Prozreteľnosti nebolo úplné a že preto bolo príčinou odmietnutia ľudí, nie je ničím iným než výslovným rúhaním. Aké vzdialené je milosti nadovšetko Štedrého, Jeho milujúcej prozreteľnosti a nežnému milosrdenstvu to, že by spomedzi všetkých ľudí vybral jednu dušu, aby viedla Jeho stvorenia, a pritom by Jej na jednej strane neudelil plnú mieru Svojho božského svedectva a na strane druhej by prísne trestal Svoj ľud za to, že sa odvrátil od Vyvoleného! Veru, zemi a všetkým, ktorí na nej prebývajú, sa po všetky časy od Pána všetkých bytostí vďaka Prejavom Jeho božskej Podstaty dostávalo rozmanitej štedrosti. Ani na chvíľku ľudstvu neodoprel Svoju milosť, ani ho neprestal zalievať spŕškami Svojej láskyplnosti. Preto také správanie nemožno pripísať ničomu inému, než malichernosti týchto duší kráčajúcich údolím nadutosti a pýchy, stratených v divočine odlúčenia, merajúcich cestu svojich planých výmyslov a nasledujúcich nariadenia predstaviteľov svojej viery. Ich hlavným záujmom je číry odpor. Ich jedinou túžbou je prehliadať pravdu. Každému súdnemu pozorovateľovi je zrejmé a zjavné, že keby si v dňoch každého Prejavu Slnca pravdy títo ľudia očistili oči, uši a srdce od všetkého, čo kedy videli, počuli a cítili, určite by neboli pripravení o pohľad na Božiu krásu, a ani by sa neboli ďaleko vzdialili od príbytkov slávy. Pretože však Božie svedectvo zvážili podľa noriem svojho vlastného poznania, ktoré získali od vodcov svojej viery, a zistili, že je v rozpore s ich obmedzeným chápaním, povstali a spáchali takéto ohavné činy.

16

Náboženskí predstavitelia v každom veku zabraňovali ľuďom dospieť k brehom večnej spásy, pretože v rukách pevne zvierali liace moci. Niektorí z nich zapríčinili strádanie ľudí pre túžbu po vodcovstve, iní zas pre nedostatok znalostí a porozumenia. V dôsledku ich súhlasu a nariadenia zakúsil každý Prorok Boží kalich obete a vzlietol do výšin slávy. Aké nevysloviteľné ukrutnosti vŕšili na pravých Panovníkov sveta, na tie Drahokamy božskej cnosti, tí, ktorí sedeli na tróne moci a učenosti! Uspokojili sa s pomíňajúcim panstvom a pripravili sa tak o večné mocnárstvo. A tak ich oči nezahliadli svetlo obličaja Všemilovaného, ani ich uši nezačuli ľúbezný nápev Vtáčaťa túžby. Z tohto dôvodu sa vo všetkých posvätných knihách spomínajú duchovní každej doby. A tak povedal: „Ó ľudia knihy! Prečo neveríte znameniam Božím, ktorých ste sami svedkami?“ A tiež vraví: „Ó ľudia knihy! Prečo odievate pravdu do falše? Prečo zámerne tajíte pravdu?“ A znovu povedal: „Vravte, ó ľudia knihy! Prečo odvraciate veriacich z cesty Božej?“ Je zrejmé, že pomenovaním „ľudia knihy“, ktorí odvracajú svojich blížnych od priamej cesty Božej, sa nemieni nik iný než duchovní danej doby, ktorých mená a povaha boli zjavené v posvätných knihách a naznačené vo veršoch a tradíciách v nich zaznamenaných. Kiež by ste sa dívali zrakom Božím!

17

Sústredeným a neochvejným pohľadom zrodeným z neomylného zraku Božieho sa na chvíľu zadívaj na obzor božského poznania. Premýšľaj nad slovami dokonalosti, ktoré zjavil Večný, aby ti mohli byť odhalené tajomstvá božskej múdrosti doposiaľ skrytej za závojom slávy a ochraňovanej v svätyni Jeho milosti. Odmietanie a odpor týchto náboženských predstaviteľov vznikli najmä pre ich nedostatok znalostí a porozumenia. Nikdy nepochopili slová, ktoré vyslovili Zjavitelia krásy jedného pravého Boha, stanovujúce znamenia, ktoré ohlásia príchod nasledujúceho Prejavu. Preto pozdvihli vlajku odporu a podnecovali rozbroje a vzbury. Je jasné a zjavné, že pravý význam prehovoru Vtáčat večnosti nie je zjavený nikomu inému okrem tých, ktorí odrážajú Večnú bytosť, a nápevy Slávika svätosti nezačuje žiadne ucho okrem ucha obyvateľov ríše večnosti. Kopt krutosti nikdy neupije z pohára, ktorého sa dotkli pery septa spravodlivosti, a faraón neviery nikdy nemá nádej uznať ruku Mojžiša pravdy. Tak, ako vraví: „Nik nepozná jeho význam okrem Boha a tých, ktorí majú dobré znalosti.“ A napriek tomu vyhľadávali vysvetlenie knihy u tých, ktorí sú odetí v závojoch, a odmietli hľadať osvietenie zo žriedla poznania.

18

A keď sa Mojžišove dni schýlili ku koncu a svet zaplavilo svetlo Ježišovo žiariace z úsvitu Ducha, postavil sa Mu na odpor všetok izraelský ľud. Vyvolávali, že Ten, ktorého príchod predpovedala Biblia, musí hlásať a naplniť Mojžišove zákony. Avšak tento nazaretský Mládenec, ktorý si nárokuje na postavenie božského Mesiáša, zrušil zákony o rozvode a o sabatnom dni, najzávažnejšie zo všetkých Mojžišových zákonov. A čo znamenia nadchádzajúceho Prejavu? Títo izraeliti až dodnes očakávajú Prejav, ktorý predpovedala Biblia! Koľko Prejavov svätosti, koľko Zjaviteľov svetla večného sa od čias Mojžiša objavilo a Izrael, zahalený do najhustejších závojov satanských výmyslov a márnych predstáv, predsa ešte stále očakáva, že sa objaví jeho vlastná modla so znameniami, ktoré si sám vymyslel! Takto ich Boh potrestal za ich hriechy, uhasil v nich ducha viery a sužoval ich plameňmi najpekelnejšieho ohňa. Dôvodom nebolo nič iné než to, že Izrael odmietol pochopiť význam slov, ktoré boli v Biblii zjavené o znameniach nadchádzajúceho zjavenia. Pretože nikdy nepochopil ich pravý význam a tieto udalosti sa zdanlivo nikdy nestali, bol ochudobnený o uznanie Ježišovej krásy a o pohľad na tvár Božiu. A oni ešte stále očakávajú Jeho príchod! Od nepamäti až dodnes všetky kmene a národy zeme ľpeli na takýchto márnivých a neprípustných myšlienkach, čím sa ochudobnili o priezračné vody tryskajúce z prameňov čistoty a svätosti.

19

Pri odhaľovaní týchto záhad sme v Našich predošlých tabuľkách určených priateľovi citovali v ľúbeznom jazyku Hijázu niekoľko veršov zjavených predošlým Prorokom. A teraz ako odpoveď na tvoju žiadosť znovu na týchto stránkach uvedieme tie isté verše, tentokrát v úžasnej reči Iraku . Azda tí, ktorí sú na smrť vysmädnutí v divočine odlúčenia, dospejú k oceánu božskej prítomnosti a tí, ktorí strádajú v pustatine oddialenia, budú privedení k domovu večného zvítania. Tak sa rozptýli hmla mýlky a nadovšetko žiarivé svetlo božského vedenia vyjde nad obzorom ľudských sŕdc. Vkladáme dôveru v Boha a k Nemu sa utiekame o pomoc v nádeji, že z tohto pera bude plynúť to, čo oživí duše ľudí, aby všetci povstali z lôžka nedbalosti a načúvali šumu rajských listov stromu, ktorý v Riḍváne nadovšetko Slávneho so zvolením Boha zasadila ruka božskej moci.

20

Tým, ktorí sú obdarení chápaním, je jasné a zrejmé, že keď oheň lásky Ježišovej strávil závoje obmedzenosti židov a keď sa Jeho právomoc stala zjavnou a bola čiastočne nastolená, spomenul jedného dňa On, Zjaviteľ nevidenej Krásy, Svojim učeníkom Svoj odchod. Zapaľujúc tak v ich srdciach oheň bolestnej straty, riekol im: „Odchádzam, ale znovu k vám prídem.“ Na inom mieste vravel: „Odchádzam, ale príde iný, ktorý vám povie všetko, čo som vám ja nepovedal, a splní všetko, čo som vravel ja.“ Oba tieto výroky znamenajú to isté, keby si len o Prejavoch Božej jednoty premýšľal božským uvažovaním!

21

Každý vnímavý pozorovateľ uzná, že v zriadení Koránu bola potvrdená aj Ježišova kniha, aj Jeho vec. Čo sa týka mien, sám Muḥammad vyhlásil: „Ja som Ježiš.“ Uznal pravdu znamení, proroctiev a slov Ježiša a dosvedčil, že pochádzajú od Boha. V tomto ohľade sa ani osoba Ježiša, ani Jeho spisy neodlišujú od Muḥammada a Jeho svätej knihy, pretože obaja zastávali vec Božiu, chválorečili Bohu a zjavovali Jeho prikázania. Preto teda sám Ježiš vyhlásil: „Odchádzam, ale znovu k vám prídem.“ Zamysli sa nad slncom. Vravelo by pravdu, keby teraz povedalo: „Som včerajšie slnko.“ A keby s ohľadom na plynutie času tvrdilo, že predstavuje iné ako tamto slnko, aj tak by vravelo pravdu. Podobne, keby sme povedali, že všetky dni sú jedným a tým istým dňom, bolo by to správne a pravdivé. Ak by sme s ohľadom na ich jednotlivé mená a označenie povedali, že sa líšia, znova by to bola pravda. Pretože hoci sú rovnaké, uznávame, že každý má odlišné označenie, vlastné prídomky a určité vlastnosti. Podobne uvažuj o odlišnostiach, rozmanitosti a jednotných vlastnostiach rozličných Prejavov svätosti, aby si mohol pochopiť zmienky Stvoriteľa všetkých mien a prídomkov o tajomstvách odlišnosti a jednoty a aby si mohol odhaliť odpoveď na otázku, prečo by sa večná Krása mala v rozličných dobách nazývať rozličnými menami a pomenovaniami.

22

Potom sa Ježišovi druhovia a učeníci spytovali, aké znamenia musia oznamovať príchod Jeho prejavu. Pýtali sa, kedy sa to stane. Niekoľkokrát sa tejto neporovnateľnej Krásy pýtali a vždy, keď odpovedala, stanovila určité znamenie, ktoré by malo príchod prisľúbeného zriadenia ohlasovať. Toto dosvedčujú záznamy štyroch evanjelií.

23

Tento Ukrivdený uvedie len jedno z týchto znamení, čím kvôli Bohu ľudstvu udeľuje tie prejavy štedrosti, ktoré sú zatiaľ ukryté v šperkovnici utajeného a posvätného Stromu. Azda tak smrteľníci nezostanú ochudobnení o svoj podiel z nesmrteľného ovocia a dospejú ku kvapôčke vôd večného života, ktorých sa všetkému ľudstvu dostáva z Bagdadu, „Príbytku pokoja“. Nežiadame ani odmenu, ani ocenenie. „Vaše duše sýtime z lásky k Bohu. Nečakáme od vás odmenu ani vďaku.“ Toto je pokrm, ktorý udeľuje večný život ľuďom s čistým srdcom a ľuďom osvieteným na duchu. Toto je chlieb, o ktorom sa vraví: „Pane, zošli nám z nebies Svoj chlieb!“ Tento chlieb nikdy nebude odopretý tým, ktorí si ho zaslúžia, ani sa nikdy neminie. Večne rastie na strome milosti a stále zostupuje z nebies spravodlivosti a milosrdenstva. Tak, ako On vraví: „Či si nevidel, ako Boh uvádza podobenstvo o dobrom slove? Je to dobrý strom s pevnými koreňmi a jeho vetvy sa vypínajú až k nebu. Po celý rok prináša plody.“

24

Aká to škoda, keby sa človek mal pripraviť o tento krásny dar, o toto nepominuteľné požehnanie, o tento večný život! Patrí sa, aby si si cenil tento pokrm pochádzajúci z neba. Azda tak vďaka úžasným prejavom priazne Slnca pravdy mŕtvi ožijú a sklesnuté duše oživí nekonečný Duch. Poponáhľaj sa, ó brat môj, aby sme perami mohli zakúsiť nesmrteľný dúšok, kým je ešte čas. Pretože v súčasnosti vejúci vánok života z mesta Všemilovaného nemôže totiž viať stále, tečúca rieka svätého prehovoru musí ustať a portály Riḍvánu nemôžu zostať otvorené navždy. Určite nadíde deň, keď Rajský slávik vzlietne z pozemského príbytku do nebeského hniezda. Potom už nebude počuť jeho nápev a krása ruže prestane žiariť. Využi teda čas, prv než sa pominie sláva božskej vesny a než Vtáča večnosti prestane nôtiť svoj nápev, aby tvoj vnútorný sluch nebol ochudobnený o jeho volanie. Tak znie Moja rada tebe a Bohom milovaným. Ktokoľvek si praje, nech sa k nej obráti a ktokoľvek si praje, nech sa od nej odvráti. Boh je vskutku nezávislý od ľudí i od toho, čo uvidia či dosvedčia.

25

Toto sú nápevy Ježiša, syna Márie, v reči výsostnej moci v Riḍváne evanjelia, v ktorých zjavuje tie znamenia, ktoré musia zvestovať príchod Prejavu po Ňom. V prvom Evanjeliu podľa Matúša je zaznamenané: A keď sa Ježiša pýtali na znamenia Jeho príchodu, riekol im: „A hneď po súžení tých dní zatmie sa slnce a mesiac nedá svojej žiare a hviezdy budú padať z neba a nebeské moci sa budú pohybovať. A vtedy sa ukáže znamenie Syna človeka na nebi a vtedy budú plakať všetky pokolenia zeme a uvidia Syna človeka, prichádzajúceho na nebeských oblakoch s mocou a slávou velikou. A pošle svojich anjelov s trúbou veľkého zvuku…“ V preklade do perzštiny tieto slová znamenajú: Keď nastane súženie a útrapy, ktoré majú ľudstvo postihnúť, potom sa slnce zatmie a mesiac nedá svojej žiare, hviezdy budú padať na zem a piliere zeme sa budú pohybovať. Vtedy sa ukáže znamenie Syna človeka na nebi. To znamená, že keď sa tieto znamenia objavia, prisľúbená Krása a Podstata života vystúpi z ríše neviditeľného sveta do sveta viditeľného. A On vraví: Vtedy budú plakať a žialiť všetky národy a pokolenia zeme a uvidia tú božskú Krásu, prichádzajúcu na nebeských oblakoch s mocou, slávou a veľkoleposťou, pričom pošle svojich anjelov s trúbou veľkého zvuku. V ostatných troch evanjeliách podľa Lukáša, Marka a Jána sú zaznamenané rovnaké výroky. Keďže sme sa nimi podrobne zaoberali v tabuľkách zjavených v arabčine, na týchto stránkach ich nespomíname a obmedzujeme sa len na jeden príklad.

26

Kresťanskí duchovní prišli o prúdiacu milosť Muḥammadovho zjavenia a o tú záplavu darov, pretože nepochopili význam týchto slov, neuznali ich zámer a pridržiavali sa doslovného vysvetlenia Ježišových slov. Neznalí kresťania nasledujúc príklad predstaviteľov viery taktiež neuzreli krásu Kráľa slávy, pretože tieto znamenia, ktoré mali sprevádzať úsvit slnca Muḥammadovho zriadenia, sa v skutočnosti neudiali. Tak prešli veky, uplynuli storočia a najčistejší Duch sa utiahol do útočiska svojho pradávneho mocnárstva. A opäť zadul večný Duch do tajuplnej trúby, čo spôsobilo, že mŕtvi rýchlo vstali z hrobov nedbalosti a mýlky a prešli do ríše vedenia a milosti. A predsa čakajúca obec ešte stále volá: Kedy sa to stane? Kedy sa prejaví Prisľúbený, cieľ nášho očakávania, aby sme mohli povstať za víťazstvo Jeho veci, aby sme Mu mohli obetovať svoj majetok a položiť život na Jeho ceste? Rovnako falošné predstavy zviedli i iné obce od Kawtharu nekonečného milosrdenstva Prozreteľnosti a pre nich sa oddávali vlastným planým myšlienkam.

27

Okrem tohto úryvku sa v evanjeliu nachádza ešte i ďalší verš, v ktorom sa vraví: „Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú.“ Preto stúpenci Ježiša tvrdili, že zákon evanjelia nikdy nebude zrušený. Hlásali, že keď sa prisľúbená Krása zjaví a keď budú prejavené všetky znamenia, určite potvrdí a ustanoví zákony hlásané v evanjeliu, pričom na svete nezostane žiadna iná viera okrem Jeho viery. Toto je ich základné presvedčenie. A veria tomu, že keby sa zjavil niekto so všetkými prisľúbenými znameniami, ale hlásal by to, čo protirečí litere zákona evanjelia, rozhodne ho musia zavrhnúť, musia odmietnuť podrobiť sa jeho zákonom, vyhlásiť ho za bezverca a vysmiať sa mu. Dôkazom toho je to, čo sa udialo, keď sa objavilo slnce Muḥammadovho zjavenia. Keby sa od Prejavov Božích v každom zriadení s pokornou mysľou snažili dozvedieť pravý význam týchto slov zjavených v posvätných knihách, určite by boli privedení k svetlu Slnca pravdy a objavili by tajomstvá božského poznania a múdrosti. Nepochopenie týchto slov pripravilo ľudí o uznanie Sadratu’l-Muntahá, konečného Zámeru.

28

Tento služobník sa teraz s tebou podelí o kvapôčku z nepreniknuteľného oceánu právd obsiahnutých v týchto svätých slovách. Azda vnímavé srdcia pochopia všetky náznaky a dôsledky prehovorov Prejavov svätosti, aby im neprekonateľná majestátnosť Slova Božieho nezabránila dospieť k oceánu Jeho mien a prídomkov, ani uznať Lampu Božiu, ktorá je sídlom zjavenia Jeho slávnej Podstaty.

29

Čo sa týka slov „a hneď po súžení tých dní“: Popisujú dobu, keď ľudstvo postihne súženie a útrapy, dobu, keď sa spomedzi ľudí vytratia posledné stopy Slnca pravdy a plody Stromu poznania a múdrosti vymiznú, keď liace ľudstva uchopia pomätení a neznalí, keď budú uzavreté portály božskej jednoty a pochopenia – základný a najvyšší cieľ stvorenia, a keď jasné poznanie prepustí miesto planým výmyslom a zvrátenosť sa zmocní postavenia zákonnosti. Takéto pomery vidíme v súčasnosti, keď liace každej obce uchopili pomätení vodcovia, ktorí ich vedú podľa vlastných rozmarov a túžob. Na ich jazyku sa zmienka o Bohu stala prázdnym menom a Jeho sväté Slovo mŕtvou literou. Túžba ich ovláda natoľko, že im v srdciach vyhasla lampa svedomia a rozumu. A to napriek tomu, že prsty božskej moci odomkli portály poznania Boha a svetlo božského poznania a nebeskej milosti ožiarilo a podnietilo všetko stvorené. V každej veci sa otvorili dvercia poznania a v každom atóme sa prejavili znamenia slnca. A napriek všetkým týmto rozmanitým zjaveniam božského poznania, ktoré na svete zavládli, si ešte stále márne predstavujú, že dvercia poznania sú zatvorené a že záplava milosrdenstva prestala. Ľnúc k márnivým predstavám zablúdili ďaleko od ‘Urvatu’l-Vuthqá božského poznania. Zdá sa, že ich srdcia nepriťahuje poznanie a dvercia vedúce k nemu, a ani nepremýšľajú o jeho prejavoch. A to preto, že v márnivých predstavách našli dvercia vedúce k pozemskému bohatstvu, kým v prejave Zjaviteľa poznania nenachádzajú nič iné než výzvu k sebaobetovaniu. Preto sa prirodzene pridŕžajú márnivých predstáv a od prejavu Zjaviteľa poznania utekajú. Aj keď síce v srdci uznávajú, že Božie zákony sú jednotné a rovnaké, z každej strany vydávajú nové príkazy a v každom období hlásajú ďalšie rozhodnutia. Neexistujú dvaja, čo by sa zhodli na tom istom zákone, pretože nehľadajú iného Boha než vlastné túžby a kráčajú len po ceste mýlky. Vo vodcovstve vidia konečný cieľ svojho úsilia, pričom pýchu a povýšenosť považujú za najvyššie naplnenie túžob svojho srdca. Svoje ničomné intrigy povýšili nad božské rozhodnutie, zriekli sa odovzdania sa vôli Božej, zaoberajú sa sebeckou vypočítavosťou a kráčajú cestou pokrytcov. Všemocne sa usilujú vo svojich malicherných snahách zabezpečiť sami seba zo strachu, aby tá najmenšia pochybnosť nepodkopala ich moc či nepoškvrnila obraz ich veľkoleposti. Keby bolo oko pomazané a ožiarené liekom poznania Boha, určite by uvidelo, že sa zbehlo mnoho nenásytných šeliem a že nahlodávajú mrchy duší ľudí.

30

Aké „súženie“ je horšie než to, čo sme popísali? Aké „súženie“ je žalostnejšie než to, že duša, hľadajúca pravdu a túžiaca po poznaní Boha, nevie, kam má ísť a u koho ju hľadať? A to preto, že názory sa nesmierne líšia a cesty k Bohu sa znásobili. Toto „súženie“ je základnou črtou každého zjavenia. Dokiaľ k nemu nedôjde, Slnce pravdy sa neprejaví. Pretože brieždenie božského vedenia musí nasledovať po temnote noci mýlky. Z tohto dôvodu sa vo všetkých kronikách a tradíciách spomínajú tieto záležitosti: To jest, že bezprávie zavládne na povrchu zemskom a temnota obklopí ľudstvo. Tieto tradície sú známe, a pretože si tento služobník praje byť stručný, zdrží sa citovania textu týchto tradícií.

31

Keby sa toto „súženie“ (ktoré doslovne znamená tlak) vysvetľovalo tak, že zem sa zmrští, alebo keby si márnivé mysle ľudí predstavili, že ľudstvo postihnú podobné pohromy, je jasné a zrejmé, že nič také sa nikdy nemôže prihodiť. Istotne budú oponovať, že tento predpoklad božského zjavenia sa neuskutočnil. To bolo a ešte vždy je ich tvrdenie. Avšak „súžením“ sa myslí nedostatok schopnosti nadobúdať duchovné poznanie a pochopiť Slovo Božie. To znamená, že keď Dennica pravdy zapadne a zrkadlá, ktoré odrážajú Jeho svetlo, pominú, ľudstvo postihne „súženie“ a trápenie a nebude vedieť, kam sa obrátiť o radu. Tak sme ťa poučili ako vysvetľovať tradície a zjavili ti tajomstvá božskej múdrosti, aby si mohol pochopiť ich význam a byť z tých, ktorí upili z pohára božského poznania a porozumenia.

32

A teraz ohľadne Jeho slov: „… zatmie sa slnce a mesiac nedá svojej žiare a hviezdy budú padať z neba.“ Slovami „slnce“ a „mesiac“, ktoré sa spomínajú v spisoch Prorokov Božích, sa nemyslí jedine slnce a mesiac vo viditeľnom vesmíre. Ba naopak, pre tieto pojmy zamýšľali rozmanité významy. V každom prípade im pripísali určitý význam. „Slnce“ teda v jednom význame predstavuje tie Slncia pravdy, ktoré vychádzajú z úsvitu pradávnej slávy a napĺňajú svet výdatným prúdom milosti z výšin. Tieto Slncia pravdy predstavujú všeobecné Prejavy Božie vo svetoch Jeho prídomkov a mien. Viditeľné slnko na príkaz Boha, Pravého, Zbožňovaného, pomáha rozvíjať všetko pozemské, ako napríklad stromy, plody a ich farby, nerasty zeme a všetko, čo vidíme vo svete stvorenia. Podobne pôsobia aj božské Žiary, ktoré vďaka láskavej starostlivosti a výchovnému vplyvu dávajú podnet, aby ožili a prejavili sa stromy božskej jednoty, plody Jeho jednotnosti, listy odpútanosti, kvietie poznania a istoty a myrty múdrosti a prehovoru. Tak sa teda s východom týchto Božích žiar svet obnovuje, vody života večného trýskajú, vlny láskyplnosti sa vzdúvajú, oblaky milosti sa zbehnú a vánok štedrosti ovanie všetko stvorené. Práve teplo, ktoré tieto Božie žiary vytvárajú, a nevyhasínajúce ohne, ktoré zapaľujú, spôsobujú, že svetlo lásky k Bohu prudko planie v srdci ľudstva. Práve vďaka hojnej milosti týchto Symbolov odpútania je telám mŕtvych vdýchnutý duch života večného. Viditeľné slnce je istotne len znamením nádhery tejto Dennice pravdy, toho Slnca, ktoré nikdy nebude mať sebe rovného, podobného či soka. Vďaka Nemu všetko žije, pohybuje sa a jestvuje. Vďaka Jeho milosti sa prejavujú a k Nemu sa všetky navrátia. Z Neho všetko povstalo a všetko sa vrátilo k pokladniciam Jeho zjavenia. Z Neho vzišlo všetko stvorené a navrátilo sa do schránky Jeho zákonov.

33

Ako si si všimol a ako vidíš, to, že tieto božské Žiary sa niekedy obmedzujú len na určité pomenovania a prídomky, sa dá pripísať jedine nedokonalému a obmedzenému chápaniu niektorých myslí. Pretože oni vždy boli a po večnosť budú povznesení nad každé pochvalné meno a posvätení nad každý popisný prídomok. Podstata žiadneho mena nikdy nemôže dúfať v dosiahnutie ich dvora svätosti a najvyššie a najčistejšie zo všetkých prídomkov sa nikdy nemôžu priblížiť k ich kráľovstvu slávy. Nesmierne povznesení sú Proroci Boží nad pochopenie ľudí, ktorí ich nemôžu poznať inak než vďaka ich vlastnému Bytiu. Aké vzdialené by bolo Jeho sláve, keby Jeho vyvolených mal blahorečiť niekto iný než ich vlastné osoby. Oslávení sú nad chválu ľudí! Povznesení nad ľudské porozumenie!

34

V spisoch „nepoškvrnených Duší“ sa pojem „slncia“ mnohokrát používa na označenie Prorokov Božích, tých žiarivých Znamení odpútania. Medzi týmito spismi sú v modlitbe Nudbih zaznamenané tieto slová: „Kamže zašli Slncia žiarivé? Kamže sa odobrali tie skvejúce sa Mesiace a iskrivé Hviezdy?“ Tak je zrejmé, že pojmy „slnce“, „mesiac“ a „hviezdy“ v prvom rade označujú Prorokov Božích, svätcov a ich spoločníkov, tie Žiary, ktorých znalosti osvietili svety viditeľné i neviditeľné.

35

V inom zmysle sa týmito pojmami označujú duchovní predchádzajúceho zriadenia, ktorí žijú v dňoch nasledujúcich zjavení a ktorí v rukách držia liace náboženstva. Ak by títo duchovní boli ožiarení svetlom nového zjavenia, Boh ich uzná za hodných a budú svietiť svetlom večným. Inak budú vyhlásení za temných, aj keby sa navonok zdali byť vodcami ľudí. Pretože viera a neviera, vedenie a mýlka, radosť a trápenie, svetlo a tma, to všetko závisí od zvolenia Toho, kto je Dennicou pravdy. Ktokoľvek z duchovných každej doby dostane v deň zúčtovania svedectvo viery zo Zdroja pravého poznania, stane sa vskutku prijímateľom učenosti, božskej milosti a svetla pravého porozumenia. V opačnom prípade bude obvinený z pomätenosti, popretia, rúhania a útlaku.

36

Každému vnímavému pozorovateľovi je zrejmé a zjavné, že tak ako svetlo hviezdy bledne pri žiariacej nádhere slnca, tak isto mizne žiara pozemského poznania, múdrosti a porozumenia, keď je tvárou v tvár vystavená skvejúcej sa sláve Slnca pravdy, Dennice božského osvietenia.

37

Náboženskí predstavitelia boli označovaní pojmom „slnce“ pre ich vznešené postavenie, slávu a povesť. Takými sú všeobecne uznávaní duchovní každej doby, ktorých slovo zaváži a ktorých sláva je nepochybne ustanovená. Ak sa podobajú Slncu pravdy, určite sa budú počítať medzi najvznešenejšie zo všetkých žiar. V opačnom prípade budú predstavovať ohnisko pekelného ohňa. Ako On vraví: „Slnce i mesiac sú vskutku odsúdené na muky pekelného ohňa.“ Nepochybne si oboznámený s vysvetlením pojmu „slnce“ a „mesiac“ v tomto verši. Preto ho netreba spomínať. A ktokoľvek pochádza z tohto „slnca“ a „mesiaca“, to jest, nasleduje príklad týchto vodcov tým, že tvár obracia k falši a odvracia sa od pravdy, ten nepochybne pochádza z pekelnej temnoty a do nej sa navráti.

38

Ó hľadajúci, a teraz sa patrí, aby sme pevne ľnuli k ‘Urvatu’l-Vuthqá a azda tak zanechali tmavú noc mýlky a uvítali brieždiace sa svetlo božského vedenia. Či neutečieme pred tvárou popretia a nevyhľadáme bezpečie tône istoty? Neoslobodíme sa z hrôz satanskej temnoty a nepoponáhľame sa k vychádzajúcemu svetlu nebeskej Krásy? Tak vás obdarúvame plodmi Stromu božského poznania, aby ste mohli šťastne a radostne prebývať v Riḍváne božskej múdrosti.

39

V ďalšom význame pojmy „slnce“, „mesiac“ a „hviezdy“ znamenajú také zákony a učenie, ktoré boli ustanovené a hlásané v každom zriadení, ako napríklad zákon o modlitbe a pôste. Keď krása Proroka Muḥammada zosnula, boli tieto zákony podľa koránskeho práva považované za najzákladnejšie a záväzné zákony Jeho zriadenia. To dosvedčujú texty tradícií a kroník. Pretože tieto sú všeobecne známe, netreba ich spomínať. Veru, v každom zriadení bol zákon o modlitbe zdôrazňovaný a všeobecne záväzný. To dosvedčujú záznamy tradícií pripisované svetlám, ktoré zažiarili z Dennice pravdy, podstaty Proroka Muḥammada.

40

Tradície potvrdzujú skutočnosť, že vo všetkých zriadeniach tvoril zákon o modlitbe základný prvok zjavenia všetkých Prorokov Božích. Forma a podoba tohto zákona sa prispôsobovala požiadavkám danej doby. Pretože každé ďalšie zjavenie zrušilo spôsoby, zvyky a učenie, ktoré boli jasne, konkrétne a pevne ustanovené v predošlom zriadení, symbolicky sa označujú pojmom „slnce“ a „mesiac“. „Aby vyskúšal, ktorý z vás bude v skutkoch najlepší.“

41

Pojmy „slnce“ a „mesiac“ sa navyše v tradíciách používali pre modlitbu a pôst. Tak ako sa vraví: „Pôst je osvietenie, modlitba je svetlo.“ Jedného dňa Nás navštívil známy duchovný. Počas rozhovoru spomenul uvedenú tradíciu. Povedal: „Pôst spôsobuje zvýšenie teploty tela, a preto bol prirovnaný k svetlu slnka. A modlitba v noci človeka osviežuje, preto bola prirovnaná k vyžarovaniu mesiaca.“ Vtedy sme si uvedomili, že tento úbohý človek nebol obdarený ani jedinou kvapôčkou z oceánu pravého porozumenia a zablúdil ďaleko od horiaceho Kra božskej múdrosti. Potom sme zdvorilo poznamenali: „Vaša ctihodnosť uviedla vysvetlenie tejto tradície, ktoré je medzi ľuďmi bežné. Nedala by sa vysvetliť inak?“ Spýtal sa Nás: „Ako?“ Odvetili sme: „Muḥammad, Pečať Prorokov a najvznešenejší z vyvolených Bohom, prirovnal zriadenie Koránu k nebesiam pre jeho vznešenosť, nesmierny vplyv, jeho majestátnosť a pre skutočnosť, že obsahuje všetky náboženstvá. Slnce a mesiac predstavujú najjasnejšie a najvýsostnejšie žiary na nebi. Podobne na nebi náboženstva Božieho boli ustanovené dve žiariace telesá – pôst a modlitba. ,Islam je nebo. Pôst je jeho slnce, modlitba jeho mesiac.‘“

42

Toto znamenajú symbolické slová Prejavov Božích. Použitie pojmu „slnce“ a „mesiac“ pre spomínané prípady sme dokázali a podložili znením posvätných veršov a zaznamenaných tradícií. Je teda jasné a zjavné, že slovami „… zatmie sa slnce a mesiac nedá svojej žiare a hviezdy budú padať z neba“ sa myslí spurnosť duchovných a zrušenie zákonov, ktoré božské zjavenie pevne ustanovilo. Toto všetko Prejav Boží v symbolickom jazyku predpovedal. Nik okrem spravodlivých neokúsi z tohto pohára. Nikomu okrem zbožných sa z neho neujde. „Spravodliví budú popíjať z pohára, do ktorého je gáfor primiešaný.“

43

Je neodškriepiteľné, že v každom ďalšom zjavení sa „slnce“ a „mesiac“ učenia, zákonov, prikázaní a zákazov, ktoré boli ustanovené v predchádzajúcom zriadení a ktoré zatieňovali ľudí danej doby, zatmili, to jest, vyčerpali sa a stratili svoj vplyv. A teraz zváž toto. Keby ľud evanjelia spoznal význam symbolických pojmov „slnce“ a „mesiac“, keby na rozdiel od svojhlavých a skazených hľadal osvietenie u Zjaviteľa božského poznania, určite by pochopil zmysel týchto pojmov a nebol by trápený a sužovaný temnotou svojich sebeckých túžob. Ale keďže poznanie nenadobudol priamo zo Zdroja, zahynul v nebezpečnom údolí spurnosti a neviery. Ešte stále sa nezobudil a nevidí, že všetky predpovedané znamenia sa prejavili, že prisľúbené Slnce vyšlo nad obzor božského zjavenia, že „slnce“ a „mesiac“ učenia, zákonov a učenosti predchádzajúceho zriadenia zapadli a zašli.

44

A teraz sa s upreným zrakom a vyrovnanými krídlami vydaj na cestu istoty a pravdy. „Vrav: Je to Boh. Potom ich nechaj, aby sa zabávali vlastným márnym rečnením.“ Tak sa zaradíš medzi tých druhov, o ktorých povedal: „K tým, ktorí vraveli: ,Pán náš je Boh,‘ a potom kráčali priamo, vskutku zostúpia anjeli.“ Potom uvidíš všetky tieto záhady vlastnými očami.

45

Ó brat môj! Učiň tento krok náležiaci duchu, aby si mohol mihnutím oka preletieť pustatinou oddialenia a bolestnej straty, dosiahnuť Riḍván večného zvítania a po jednom nádychu sa už zhovárať s nebeskými Dušami. Pretože nikdy nemáš nádej, že ľudskou nohou prekonáš tie nesmierne diaľavy a dosiahneš svoj cieľ. Pokoj s tým, koho svetlo pravdy vedie k celej pravde, a s tým, kto v mene Boha stojí na ceste Jeho veci, na brehu pravého porozumenia.

46

V tomto tkvie význam posvätného verša: „Pozor však! Prisahám pri Pánovi východov a západov.“ Všetky spomínané „Slncia“ majú svoje vlastné miesto, kde vychádzajú a kde zapadajú. A pretože vykladači Koránu nepochopili symbolický význam týchto „Sĺnc“, robilo im ťažkosti vysvetliť spomenutý verš. Niektorí z nich tvrdili, že nakoľko slnce každý deň vychádza v inom bode, boli pojmy „východy“ a „západy“ uvedené v množnom čísle. Iní písali, že tento verš hovorí o štyroch ročných obdobiach, pretože miesto úsvitu a západu slnca sa mení podľa ročných období. Taká je hĺbka ich porozumenia! Avšak i tak vytrvale prisudzujú mýlku a nerozum tým Drahokamom poznania, tým bezúhonným a najčistejším Symbolom múdrosti.

47

Podobne sa snaž z týchto jasných, mocných, presvedčivých a nesporných výrokov pochopiť význam „rozpuknutia neba“ – jedného zo znamení, ktoré musia zvestovať príchod poslednej hodiny, dňa zmŕtvychvstania. Ako povedal: „Až sa nebe rozpukne.“ „Nebom“ sa myslí nebo božského zjavenia, ktoré sa s každým Prejavom pozdvihne a s každým nasledujúcim Prejavom sa pretrhne. „Rozpuknutím“ sa myslí to, že predchádzajúce zriadenie sa nahradí a zruší. Prisahám pri Bohu! Pre každého vnímavého človeka predstavuje rozpuknutie neba významnejší čin než pretrhnutie oblohy! Premýšľaj chvíľu! Božské zjavenie bolo roky bezpečne ustanovené. V jeho tieni sa vychovávali a učili všetci, ktorí ho prijali. Svetlom jeho zákona boli vedené generácie ľudí. O dokonalosti jeho slova počúvali od svojich otcov, až kým ľudské oko nezahliadlo nič iné než podmanivý vplyv jeho milosti a ucho smrteľníkov nezačulo nič iné než prenikavú majestátnosť jeho príkazu. Aký čin môže byť významnejší než to, že by takéto zjavenie malo byť mocou Božou „rozpuknuté“ a zrušené s príchodom jedinej duše? Premýšľaj: Nie je tento čin významnejší než to, čo si títo zavrhnutiahodní a pomätení ľudia pod „rozpuknutím nebies“ predstavovali?

48

Ďalej sa zamysli nad strádaním a trpkosťou života týchto Zjaviteľov božskej Krásy. Premýšľaj nad tým, ako bez cudzej pomoci sami čelili svetu a jeho národom a ako hlásali Boží zákon! Bez ohľadu na mieru prenasledovania a napriek svojej nesmiernej moci si tieto sväté, tieto vzácne a nežné Duše zachovali trpezlivosť a navzdory svojej prevahe trpeli a vytrvali.

49

Podobným spôsobom sa snaž pochopiť význam „premeny zeme“. Vedz, že na ktorékoľvek srdce spadli z „neba“ božského zjavenia hojné spŕšky milosrdenstva, zem týchto sŕdc sa vskutku zmenila v zem božského poznania a múdrosti. Aké to myrty jednoty zarodila prsť ich sŕdc! Aké to kvietie pravého poznania a múdrosti priniesli ich ožiarené srdcia! Keby zem ich sŕdc zostala nezmenená, ako by mohli také duše, ktoré nepoznajú jedinú literu, nevideli žiadneho učiteľa a nenavštevovali žiadne školy, rieknuť také slová a preukazovať také poznanie, ktoré nik nedokáže pochopiť? Zdá sa, akoby boli stvorené z prachu nekonečného poznania a uhnetené vodou božskej múdrosti. Preto bolo povedané: „Poznanie je svetlom, ktoré Boh podľa svojho želania vnáša do ktoréhokoľvek srdca.“ Práve takéto poznanie je a vždy bolo chvályhodné, na rozdiel od obmedzeného poznania, ktoré povstalo zo zastretých a zatemnených myslí. A toto obmedzené poznanie si dokonca potajme navzájom vypožičiavajú a márne sa ním pýšia!

50

Kiežby ľudské srdcia mohli byť očistené od týchto ľudských obmedzení a nejasných myšlienok, ktoré im boli vštepované! Potom by ich azda mohlo ožiariť svetlo Slnca pravého poznania a azda by pochopili tajomstvá božskej múdrosti. Pováž teraz, že by vyprahnutá a neúrodná prsť týchto sŕdc zostala nezmenená. Ako by sa vôbec niekedy mohli stať Príjemcami zjavenia záhad Božích a Zjaviteľmi božskej Podstaty? Tak povedal: „V deň, keď zem bude premenená na inú zem.“

51

Vánok štedrosti Kráľa stvorenia spôsobil, že sa dokonca zmenila aj hmotná zem. Kiežby ste tak vo svojom srdci premýšľali nad tajomstvami božského zjavenia!

52

A teraz pojmi význam tohto verša: „Celá zem bude v deň zmŕtvychvstania v Jeho hrsti a v Jeho pravici budú zvinuté nebesia. Chvála Tomu, kto je vznešenejší než všetko, čo Mu stavajú na roveň!“ A teraz usudzuj spravodlivo! Keby mal tento verš znamenať to, čo sa ľudia domnievajú, mohli by sme sa spýtať: Čo by to človeku prinieslo? Navyše je zrejmé a zjavné, že žiadna ruka viditeľná ľudským okom by nemohla dokonať také skutky, ani by v žiadnom prípade nemohla pochádzať od vznešenej Podstaty jedného pravého Boha. Veru, uznať také tvrdenie nie je ničím iným než čírym rúhaním, úplným prekrútením pravdy. A keby sme predpokladali, že tento verš hovorí o Prejavoch Božích, ktorí by boli v súdny deň povolaní, aby takéto činy vykonali, toto sa tiež zdá byť ďaleko od pravdy a určite to neprinesie žiaden úžitok. Naopak. Pojmom „zem“ sa myslí zem pochopenia a poznania a „nebesami“ nebesia božského zjavenia. Premýšľaj, ako na jednej strane Svojím mocným zovretím zmenil zem poznania a pochopenia, ktorá bola predtým rozprestretá, na číru hŕstku. A na druhej strane, ako v ľudských srdciach rozprestrel novú a veľmi vznešenú zem, čím spôsobil, že z ožiareného ľudského vnútra vyrástlo najsviežejšie a najkrajšie kvietie i najmocnejšie a do výšky sa týčiace stromy.

53

Podobne premýšľaj nad tým, ako vyvýšené nebesia zriadení minulosti boli v pravej ruke moci zvinuté, ako boli príkazom Božím pozdvihnuté nebesia božského zjavenia a ozdobené slncom, mesiacom a hviezdami Jeho úžasných prikázaní. Toto sú záhady Slova Božieho, ktoré boli odhalené a prejavené, aby si mohol pochopiť ranné svetlo božského vedenia, silou dôvery a odriekania uhasiť lampu planých domnienok, márnivých predstáv, váhania a pochýb a v najvnútornejšej komnate svojho srdca rozžať novozrodené svetlo božského poznania a istoty.

54

Vskutku vedz, že zmyslom všetkých týchto symbolov a záhadných zmienok pochádzajúcich od Zjaviteľov svätej veci Božej je podrobiť skúške národy sveta, aby tak bolo možné rozoznať zem čistých a osvietených sŕdc od pomíňajúcej a neúrodnej prsti. Tak koná Boh medzi Svojimi stvoreniami od nepamäti a toto dosvedčujú posvätné knihy.

55

A rovnako premýšľaj nad veršom zjaveným o „qiblih“ . Muḥammad, Slnce Prorokov, sa po úteku z úsvitu Baṭḥy do Yathribu i naďalej počas modlitby obracal tvárou k Jeruzalemu, svätému mestu, až kým židia nezačali proti Nemu vyslovovať nepatričné slová. Ak by sme tieto slová spomenuli, zhanobili by tieto stránky a vyčerpali čitateľa. Muḥammada tieto slová veľmi rozhorčovali. Keď bol zabratý do rozjímania a naplnený úžasom, a keď hľadel k nebesiam, uslyšal láskavý hlas Gabriela: „Dívame sa na Teba z výšin, ako obraciaš tvár k nebesiam, ale obrátime Ťa ku qiblih, ktorá Ti bude milá.“ Nasledujúci deň na poludnie sa Prorok so Svojimi druhmi modlil. Keď vykonal dva z predpísaných rik‘átov , znovu uslyšal hlas Gabriela: „Obráť sa tvárou k posvätnej mešite.“ Muḥammad zrazu uprostred modlitby odvrátil tvár od Jeruzalema a obrátil sa tvárou ku Ká‘bih. Na to Prorokových druhov zachvátil nesmierny údes. Ich viera sa otriasla v základoch. Tak veľmi boli zhrození, že mnohí z nich sa prestali modliť a popreli svoju vieru. Boh vskutku tento rozruch vyvolal len na to, aby Svojich služobníkov podrobil skúške. Inak mohol tento dokonalý Kráľ poľahky ponechať qiblih nezmenenú. A Jeruzalem mohol v Jeho zriadení zostať miestom uctievania, čím by svätému mestu nebola upretá výsada prijatia, ktorá mu bola predtým udelená.

56

Žiaden z mnohých Prorokov, ako napríklad Dávid, Ježiš a ďalší spomedzi vznešenejších Prejavov, ktorí boli zoslaní od zjavenia Mojžiša až po zjavenie Muḥammada, ako Poslovia Slova Božieho, nikdy nepozmenil zákon o qiblih. Títo Poslovia Pána stvorenia všetci do jedného nabádali svoj ľud, aby sa obracal rovnakým smerom. V očiach Boha, dokonalého Kráľa, sú všetky miesta na zemi rovnaké s výnimkou miesta, ktorému v dňoch Svojich Prejavov udelí zvláštny význam. Tak, ako zjavil: „Východ a Západ prináleží Bohu. Preto kamkoľvek sa obrátite, tam bude tvár Božia.“ Prečo by sa mala, napriek pravdivosti týchto skutočností, qiblih zmeniť, a spôsobiť tým, že ľudia boli zachvátení hrôzou, že Prorokovi druhovia zapochybovali a boli tak veľmi zmätení? Veru, udalosti, ktoré vydesia srdcia všetkých ľudí, sa dejú len preto, aby mohla byť každá duša podrobená skúške Božím skúšobným kameňom a aby praví mohli byť rozoznaní a odlíšení od falošných. Toto zjavil po oddelení ľudí: „To, čo by si za qiblih chcel, sme neustanovili, a to zo žiadneho iného dôvodu než preto, aby sme rozoznali toho, kto nasleduje Apoštola, od toho, kto sa otočí na päte.“ „Splašené osly utekajúce pred levom.“

57

Keby si čo i len na chvíľu vo svojom srdci uvažoval o týchto výrokoch, určite by si pred sebou zbadal odomknuté portály pochopenia a všetko poznanie a jeho záhady by sa ti rozprestrelo pred očami. Takéto udalosti sa dejú len na to, aby sa ľudské duše mohli rozvíjať a aby sa vyslobodili z uväznenia v klietke ega a túžby. Inak je dokonalý Kráľ vo Svojej Podstate po večnosť nezávislý od chápania všetkých bytostí a i naďalej bude vo Svojej vlastnej Bytosti povznesený nad uctievanie každej duše. Jediný závan Jeho hojnosti celému ľudstvu postačuje na to, aby sa odelo do rúcha bohatstva. A jediná kvapôčka z oceánu Jeho štedrej milosti stačí na to, aby všetkým bytostiam udelila slávu večného života. Božský zámer ale ustanovil, že praví majú byť rozoznaní od falošných a slnce od tieňa, a preto Boh v každom období zo Svojej ríše slávy na ľudstvo zosielal spŕšky skúšok.

58

Keby ľudia rozjímali nad životmi predošlých prorokov, ľahko by spoznali a pochopili ich konanie. Také skutky a slová, ktoré protirečia ich vlastným svetským túžbam, by im neboli viac závojom, pričom každý prekážajúci závoj by strávil oheň horiaci v Kre božského poznania a v bezpečí by tak prebývali na tróne pokoja a istoty. Napríklad uvažuj o Mojžišovi, synovi ‘Imrána, jednom zo vznešených Prorokov a Pôvodcovi Bohom zjavenej knihy. Jedného dňa, keď bol ešte mladý a keď ešte neoznámil Svoje poslanie, kráčajúc trhom videl roztržku medzi dvoma mužmi. Jeden z nich požiadal Mojžiša, aby mu pomohol proti jeho protivníkovi. Na to Mojžiš zasiahol a zabil ho. To dosvedčuje záznam v posvätnej knihe. Keby sme mali spomenúť podrobnosti, tok rozpravy by sa predĺžil a narušil. Správa o tejto udalosti sa rozšírila po meste, a ako dosvedčuje text knihy, Mojžiša opantal strach. I dopočul sa o tomto varovaní: „Ó Mojžiš! V pravde, náčelníci sa radia o tom, že Ťa zabijú.“ Na to utiekol z mesta a v službách Šoebových prebýval v krajine Midjanskej. Pri návrate vkročil do svätého údolia na Sinajskej púšti a tam uvidel zjavenie Kráľa slávy v „Strome, ktorý nie je ani z Východu ani zo Západu.“ Tam z horiaceho Ohňa uslyšal podmanivý hlas Ducha, ktorý Mu prikazoval, aby na faraónske duše vrhol svetlo božského vedenia a aby im umožnil dôjsť k lúčinám nebeského potešenia, oslobodiac ich tak z tieňov údolia ega a túžby, a aby im dal vstúpiť do pokojného mesta božskej prítomnosti, vymaniac ich pomocou Salsabílu odriekania z omámenia odlúčenia. Mojžiš teda predstúpil pred faraóna a doručil mu božské posolstvo tak, ako nariadil Boh. Faraón urážlivo riekol: „Či nie si usvedčený vrah, čo sa stal bezvercom?“ Pán majestátnosti vyrozprával, že faraón povedal Mojžišovi: „Čo za skutok si to učinil! Si nevďačník. Mojžiš odvetil: ,Vskutku som to učinil a chybil som. A utiekol som od teba zo strachu, ale Môj Pán Mi dal múdrosť a učinil Ma jedným zo Svojich Apoštolov.‘“

59

A teraz vo svojom srdci uvažuj nad zmätkom, ktorý Boh vyvoláva. Premýšľaj nad zvláštnym a rozličným trápením, ktorým skúša Svojich služobníkov. Uváž, ako si náhle spomedzi Svojich služobníkov vybral Toho, o kom sa vedelo, že je vinný z vraždy, kto sám priznal Svoju krutosť a kto bol v očiach sveta temer tridsať rokov vychovávaný u faraóna, jedávajúc za jeho stolom. Jemu zveril vznešené poslanie božského vedenia. Či by Boh, Všemocný kráľ, nedokázal zadržať Mojžišovu ruku pred vraždou, aby sa Mu tak nepripisovalo zabitie, ktoré u ľudí vyvolalo ohromenie a odpor?

60

Podobne premýšľaj nad rozpoložením Márie. Taký hlboký bol zmätok, ktorý postihol jej najprekrásnejší obličaj, také žalostné jej postavenie, že trpko ľutovala, že sa vôbec narodila. Toto dokazuje text posvätného verša, v ktorom je spomenuté, že keď Mária povila Ježiša, bedákala nad svojím osudom a vykríkla: „Ó, kiež by som tak bola zomrela a upadla do zabudnutia, do úplného zabudnutia!“ Prisahám pri Bohu! Taký nárek zoviera srdce a otriasa celou bytosťou. Také zdesenie duše, takú skľúčenosť nemohlo spôsobiť nič iné než výčitky nepriateľov a káranie bezvercov a zatvrdilcov. Premýšľaj! Akú odpoveď mohla dať Mária ľuďom vôkol seba? Ako by im mohla tvrdiť, že Dieťatko, ktorého otec bol neznámy, splodil Duch Svätý? Preto teda Mária, tá zahalená a nesmrteľná Tvár, vzala svoje Dieťa a vrátila sa domov. Hneď, ako na ňu padli zraky ľudí, tí pozdvihli hlas vraviac: „Ó sestra Áronova! Tvoj otec nebol zvrhlík, ani tvoja matka nebola nepočestná.“

61

A teraz rozjímaj nad týmto najväčším zmätkom, nad touto žalostnou skúškou. Napriek tomu všetkému obdaril Boh túto podstatu Ducha, toho, o ktorom ľudia vedeli, že nemá otca, slávou Proroctva a učinil Ho Svojím dôkazom pre všetkých, ktorí sú v nebesiach i na zemi.

62

Hľa, v akom rozpore so spôsobmi a túžbami ľudí sú podľa príkazu Kráľa stvorenia cesty Prejavov Božích! Keď začneš chápať podstatu týchto božských záhad, porozumieš zámeru Boha, božského Očarúvateľa, nadovšetko Milovaného. Slová a skutky toho nadovšetko mocného Vladára budeš považovať za jedno a to isté. Všetko, čo uzrieš v Jeho skutkoch, nájdeš i v Jeho výrokoch, a všetko, čo si prečítaš v Jeho výrokoch, spoznáš v Jeho skutkoch. Tak sú teda takéto skutky a slová navonok ohňom pomsty pre zlomyseľných a vo vnútri predstavujú milosrdenstvo pre spravodlivých. Keby sa oči srdca otvorili, určite by vnímali, že slová zjavené z nebies vôle Božej sa zhodujú so skutkami, ktoré vyžarujú z Kráľovstva božskej moci.

63

A teraz dávaj pozor, ó brat! Ak by sa takéto skutočnosti zjavili v tomto zriadení a takéto udalosti stali v súčasnosti, čo by urobili ľudia? Prisahám pri tom, kto je pravý Vzdelávateľ ľudstva a Zjaviteľ Slova Božieho, že ľudia by Ho okamžite a neodškriepiteľne vyhlásili za bezverca a odsúdili by Ho na smrť. Ako vzdialení sú tomu, aby načúvali hlasu, ktorý oznamuje: Ľa! Podobný Ježišovi sa objavil z dychu Ducha Svätého a podobný Mojžišovi bol povolaný, aby splnil Bohom stanovenú úlohu! I keby sa pozdvihla myriada hlasov, žiadne ucho by nepočúvalo, ak by sme povedali, že Dieťaťu bez otca bolo zverené poslanie Proroka alebo že vrah priniesol z ohňa horiaceho Kra posolstvo znejúce: „Vskutku, vskutku, Ja som Boh!“

64

Ak by sa oko spravodlivosti otvorilo, vzhľadom na spomínané ochotne uzná, že sa v tomto dni prejavil Ten, kto je Príčinou a konečným Zámerom všetkého. I keď v tomto zriadení podobné udalosti nenastali, ľudia stále ľpejú na márnivých predstavách bezbožníkov. Aké žalostné obvinenia voči Nemu vzniesli! Ako kruto Ho prenasledovali! Podobné obvinenia a prenasledovanie ľudia ani nevideli, ani neslyšali!

65

Bože veľký! Keď prúd prehovoru dospel do tohto bodu, podívali sme sa a hľa! Ľúbezné vône Božie vanuli z úsvitu zjavenia a zo Sáby Večného vial ranný vánok. Táto zvesť nanovo obšťastnila srdce a naplnila dušu nesmiernou radosťou. Všetko obnovila a od nepoznateľného Priateľa priniesla nesčíselné a nedoceniteľné podarúnky. Rúcho ľudskej chvály nikdy nemá nádej, že by padlo Jeho vznešenej postave, a Jeho žiarivému zjavu nemôže nikdy pristať plášť prehovoru. Bez slov odhaľuje vnútorné záhady a bez reči zjavuje tajomstvá božských výrokov. Sláviky, ktoré nôtia na vetvách oddialenia a bolestnej straty, učí náreku a bedovaniu, oboznamuje ich s umením lásky a ukazuje im tajomstvo odovzdanosti srdca. Kvetom Riḍvánu nebeského zvítania zjavuje prejavy náklonnosti roztúženého milovníka a odhaľuje pôvab čarokrásneho. Sasankám v záhrade lásky vyzrádza záhady pravdy a hrudi milovníkov zveruje znamenia najvnútornejších tajomstiev. Taký hojný je v tejto hodine prúd Jeho milosti, že ho závidí sám Duch svätý! Do kvapky vložil vlny mora a zrnko prachu obdaril nádherou slnca. Taká obrovská je záplava Jeho štedrosti, že i najohavnejšia chrobač vyhľadala pižmovú vôňu i netopier zatúžil po slnečnom svetle. Oživuje mŕtvych dychom života a spôsobuje, že sa ponáhľali z hrobov svojich smrteľných schránok. Nevedomých usádza na stolec učenosti a utlačovateľa povyšuje na trón spravodlivosti.

66

Vesmír je obťažkaný všakovakou štedrosťou, očakávajúc hodinu, keď sa v tomto svete prejaví vplyv Jeho nevidených darov, keď malátni a vysmädnutí dosiahnu žijúci Kawthar svojho Všemilovaného a keď pocestný stratený v divočine oddialenia a ničoty dospeje k svätostánku života a stretne sa s túžbou svojho srdca. V prsti ktorého srdca vzíde to sväté semä? V záhrade ktorej duše vyrastie kvietie neviditeľnej podstaty? Vskutku vravím, že plameň Kra lásky horí v Sinaji srdca tak prudko, že prýštiace vody svätého prehovoru nikdy neuhasia jeho oheň. Oceány nikdy nemôžu utíšiť pálčivý smäd tohto Leviatana a tento Fénix neutíchajúceho ohňa nemôže prebývať inde než v žiari obličaja Všemilovaného. Ó brat! Preto v najvnútornejšej komnate svojho srdca zapáľ lampu ducha olejom múdrosti a chráň ju tienidlom porozumenia, aby dych bezverca nemohol zahasiť jej plameň či utlmiť jej jas. Takto sme rozjasnili nebesia prehovoru žiarou Slnca božskej múdrosti a porozumenia, aby tvoje srdce našlo pokoj a aby si mohol byť z tých, ktorí sa na perutiach istoty vzniesli k nebu lásky svojho Pána, nadovšetko Milosrdneho.

67

A teraz ohľadne Jeho slov: „A vtedy sa ukáže znamenie Syna človeka na nebi…“ Týmito slovami sa myslí to, že keď sa slnce nebeského učenia zatmie, keď hviezdy Bohom ustanovených zákonov budú padať a mesiac pravého poznania – ten vzdelávateľ ľudstva – bude zatienený, keď sa vlajky vedenia a blaženosti obrátia na druhú stranu a keď sa ráno pravdy a zákonnosti ponorí do noci, vtedy sa ukáže znamenie Syna človeka na nebi. „Nebom“ sa myslí viditeľné nebo, pretože sa blíži hodina, v ktorú sa prejaví Dennica nebies spravodlivosti, v ktorú Archa božského vedenia vypláva na more slávy a na nebesiach sa objaví hviezda zvestujúca ľuďom príchod svetla najväčšieho. Podobne sa na neviditeľnom nebi objaví hviezda, ktorá bude národom sveta zvestovať brieždenie pravého a vznešeného Rána. Bežne sa verí tomu, že toto dvoje znamení na viditeľnom i neviditeľnom nebi oznamovalo zjavenie každého Proroka Božieho.

68

Medzi prorokmi bol Abrahám, Priateľ Boží. Než sa prejavil, Nimródovi sa sníval sen. Na to zvolal vykladačov, ktorí mu oznámili, že na nebi vyšla hviezda. Rovnako sa objavil i zvestovateľ, ktorý po celej zemi oznamoval príchod Abraháma.

69

Po Ňom prišiel Mojžiš, ktorý sa zhováral s Bohom. Súdobí veštci takto varovali faraóna: „Na nebi vyšla hviezda. Ľa! To predpovedá splodenie Dieťaťa, ktoré vo Svojich rukách drží osud tvoj i tvojho ľudu.“ Podobne sa objavil mudrc, ktorý v temnote noci priniesol ľudu Izraela zvesť, ktorá utešila jeho dušu a uistila jeho srdce. To dosvedčujú záznamy posvätných kníh. Keby sme mali spomenúť podrobnosti, táto epištola by prerástla v knihu. Navyše nechceme rozprávať príbehy zašlých dní. Boh je Nám svedkom, že i to, čo spomíname teraz, je jedine z nežnej náklonnosti k tebe. Azda chudobní zeme dospejú k moru bohatstva, neznalí budú vedení k oceánu božského poznania a smädiacim po poznaní sa dostane Salsabílu božskej múdrosti. Inak tento služobník považuje úvahy o takýchto záznamoch za závažnú mýlku a žalostný prehrešok.

70

Podobne, keď sa priblížila hodina Ježišovho zjavenia, niekoľko mudrcov vedelo, že na nebi sa objavila Jeho hviezda. Hľadali a sledovali ju, až kým neprišli do mesta, ktoré bolo sídlom Herodovho kráľovstva. Herodes v tých dňoch svojou mocou ovládal celú túto krajinu.

71

Mudrci riekli: „Kde je ten narodený kráľ židovský? Lebo sme videli jeho hviezdu na východe slnca a prišli sme sa mu pokloniť.“ Hľadali a zistili, že v Betleheme v zemi judskej sa narodilo Dieťa. To bolo to znamenie na viditeľnom nebi. Čo sa týka znamenia na nebi neviditeľnom – na nebi božského poznania a chápania: Bol ním Yaḥyá, syn Zachariášov, ktorý ľuďom oznamoval zvesť o Ježišovom zjavení. Tak, ako zjavil: „Boh ti dal zmienku o Yaḥyovi, ktorý dosvedčí Slovo Božie, ktoré bude veľkým a bezúhonným.“ Pojmom „Slovo“ sa myslí Ježiš, ktorého príchod Yaḥyá predpovedal. Navyše je v nebeskom Písme napísané: „Ján Krstiteľ kázal na Judskej púšti a hovoril: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Jánom sa myslí Yaḥyá.

72

Rovnako sa na viditeľnom nebi objavili znamenia pred odhalením Muḥammadovej krásy. Znamenia na neviditeľnom nebi predstavovali štyria muži, ktorí ľuďom postupne oznámili šťastnú zvesť o východe tejto božskej Žiary. Rúz-bih, ktorý sa neskôr volal Salmán, mal tú česť im slúžiť. Keď sa blížil koniec jedného z nich, poslal Rúz-biha k druhému, až kým nakoniec ten štvrtý z nich v predtuche blížiacej sa smrti riekol Rúz-bihovi: „Ó Rúz-bih! Keď sa postaráš o moje telo a pochováš ho, choď do Ḥijázu, kde vyjde Muḥammadova Dennica. Raduj sa, pretože uvidíš Jeho tvár!“

73

A teraz ohľadne tejto úžasnej a najvznešenejšej Veci. Vskutku vedz, že nejeden astronóm oznámil, že sa na viditeľnom nebi objavila jej hviezda. Podobne sa objavili Aḥmad a Káẓim , tie dve žiarivé svetlá (Kiež Boh posvätí miesto ich odpočinku!).

74

Zo všetkého, čo sme uviedli, je jasné a zrejmé, že pred zjavením každého zo Zrkadiel odrážajúcich božskú Podstatu sa musia na nebi viditeľnom i neviditeľnom prejaviť znamenia zvestujúce jeho príchod. V tomto neviditeľnom nebi je sídlo slnca poznania, luny múdrosti a hviezd porozumenia a prehovoru. Jeho znamenie sa musí prejaviť v osobe dokonalého človeka, ktorý pred príchodom každého Prejavu vzdeláva a pripravuje duše ľudí na príchod božskej Žiary, Svetla Božej jednoty medzi ľuďmi.

75

A teraz k Jeho slovám: „… a vtedy budú plakať všetky pokolenia zeme a uvidia Syna človeka, prichádzajúceho na nebeských oblakoch s mocou a slávou velikou.“ Tieto slová značia, že v tých dňoch budú ľudia žialiť za stratou Slnca božskej krásy, Luny poznania a Hviezd božskej múdrosti. Na to zazrú obličaj Prisľúbeného, zbožňovanej Krásy, ako zostupuje z neba a nesie sa na oblakoch. Tým sa mieni, že božská Krása sa prejaví z nebies vôle Božej a objaví sa v podobe ľudského chrámu. Pojem „nebesia“ označuje vznešenosť a veľkosť, pretože sú sídlom zjavenia týchto Prejavov svätosti, Úsvitov pradávnej slávy. Hoc’ tieto pradávne Bytosti vyšli z lona matky, v skutočnosti zostúpili z nebies vôle Božej. I keď prebývajú na zemi, ich pravým príbytkom sú výšiny slávy v ríšach na výsostiach. Hoc’ kráčajú medzi smrteľníkmi, vznášajú sa v nebesiach božskej prítomnosti. Bez dotyku idú po ceste ducha a bez perutí stúpajú k vznešeným výšinám božskej jednoty. Každým letmým nádychom pokryjú nesmiernosť vesmíru a každým okamihom preklenú kráľovstvá viditeľné i neviditeľné. Na ich trónoch je napísané: „Nič Mu nezabráni, aby sa zaoberal všetkým ostatným.“ A na ich stolcoch je vyryté: „Vskutku, s každým dňom Jeho dielo iné je.“ Sú posielaní zo všepresahujúcej moci Pradávneho z dní a povstávajú zo vznešenej vôle Božej, najmocnejšieho Kráľa. To znamenajú slová: „prichádzajúci na nebeských oblakoch.“

76

Vo výrokoch božských Žiar sa pojem „nebesia“ používal pre mnohé rozličné skutočnosti. Napríklad v spojení: „nebesia príkazu“, „nebesia vôle“, „nebesia božského zámeru“, „nebesia božského poznania“, „nebesia istoty“, „nebesia prehovoru“, „nebesia zjavenia“, „nebesia utajenia“ a podobne. V každom príklade bol pojmu „nebesia“ daný určitý význam. Jeho podstata nie je zjavená nikomu okrem tých, ktorí boli zasvätení do božských záhad a ktorí sa napili z čaše nesmrteľného života. Napríklad riekol: „Nebesia sú vám obživou so všetkým, čo vám bolo prisľúbené.“ Avšak obživu nám poskytuje zem. Podobne bolo povedané: „Mená prichádzajú z nebies.“ Tie však vychádzajú z úst ľudí. Keby si očistil zrkadlo svojho srdca od prachu zlovôle, pochopil by si význam symbolických pojmov, ktoré zjavilo všezahŕňajúce Slovo Božie prejavujúce sa v každom zriadení, a odhalil by si záhady božského poznania. Avšak na žiarivé ráno pravého poznania nepohliadneš, kým plameňom úplnej odpútanosti nestráviš tie závoje prázdnej učenosti, ktoré sú medzi ľuďmi bežné.

77

Vskutku vedz, že existujú dva druhy poznania: poznanie božské a satanské. Božské poznanie vyviera zo žriedla božského vnuknutia, satanské je len odrazom márnych a potemnených myšlienok. Zdrojom božského poznania je samotný Boh, hybnou silou satanského je našepkávanie sebeckých túžob. Božské poznanie vedie zásada: „Buďte bohabojní a Boh vám dá poznanie.“ Satanské poznanie potvrdzuje túto pravdu: „Poznanie je najžalostnejším závojom medzi človekom a jeho Stvoriteľom.“ Božské poznanie prináša ovocie trpezlivosti, dychtivej túžby, pravého porozumenia a lásky, kým satanské neprináša nič iné než povýšenosť, márnivosť a domýšľavosť. Z výrokov tých Majstrov svätého prehovoru, ktorí vysvetlili podstatu pravého poznania, vôbec necítiť pachuť takejto temnej náuky, ktorá zahalila svet. Strom takej náuky nemôže priniesť nič iné okrem bezprávia a vzbury a nemôže zarodiť iné ovocie než nenávisť a závisť. Rodí smrteľný jed. Jeho tieň predstavuje pahltný oheň. Ako príznačne bolo povedané: „Ľni k rúchu Túžby svojho srdca a skoncuj so všetkým hanebným. Odožeň svetaznalých, i keby sa hrdili menom zvučným.“

78

Srdce sa preto musí očistiť od planej vravy ľudí a posvätiť nad všetky pozemské záľuby, aby mohlo odhaliť skrytý význam božského vnuknutia a stať sa šperkovnicou záhad božského poznania. Tak bolo povedané: „Kto kráča snehobielym Chodníčkom a ide v stupajach Karmínového stĺpu, nikdy nedosiahne svoje obydlie, až pokým neprestane mať v rukách svetské veci, ktoré si ľudia cenia.“ To je základným predpokladom pre každého, kto kráča po tejto ceste. Premýšľaj o tom, aby si mohol nezahaleným zrakom vnímať pravdu týchto slov.

79

Odchýlili sme sa od zámeru Našej rozpravy, i keď všetko, čo bolo spomenuté, len potvrdzuje Náš úmysel. Pri Bohu! Hoc’ veľmi túžime byť stručný, máme pocit, že Naše pero nemožno zadržať. Napriek všetkému, čo sme spomenuli, koľké nesčíselné perly doposiaľ ležia nedotknuté v lastúre Nášho srdca! Koľko ḥúrí vnútorného významu je ešte stále ukrytých v komnatách božskej múdrosti! Nik sa k nim ešte nepriblížil. Ide o ḥúrí, „ktorých sa prv nedotkol ani muž, ani duch“ . I napriek všetkému, čo bolo povedané, sa zdá, akoby nebolo vyrieknuté ni písmenko z Nášho zámeru a akoby nebolo vyzradené ni jediné znamenie z Nášho cieľa. Kedyže sa nájde verný hľadajúci, ktorý sa odeje v pútnický šat, dospeje ku Ka‘bih túžby srdca a bez sluchu či jazyka odhalí záhady božského prehovoru?

80

V predchádzajúcom verši sme prostredníctvom zrozumiteľných, presvedčivých a jasných výrokov objasnili a ozrejmili význam „nebies“. A teraz k Jeho slovám, že Syn človeka „príde na nebeských oblakoch“. Pojem „oblaky“ znamená to, čo protirečí zvykom a túžbam ľudí. Tak, ako zjavil v už citovanom verši: „Vždy, keď k vám príde Apoštol s tým, po čom vaše duše netúžia, nadúvate sa pýchou. Niektorých obviňujete z podvodu a iných zabíjate.“ Tieto „oblaky“ v istom zmysle značia zrušenie zákonov, ukončenie predchádzajúcich zriadení, odstránenie rituálov a zvykov, ktoré sú medzi ľuďmi bežné, a povýšenie negramotných verných nad učených odporcov viery. Z iného hľadiska predstavujú zjavenie nesmrteľnej Krásy v podobe smrteľníka s takými ľudskými potrebami, akými je jedenie či pitie, chudoba či bohatstvo, sláva či poníženie, spánok či bdenie a ďalšie, čo do myslí ľudí vnáša pochybnosti, a preto sa od Nej odvracajú. Všetky takéto závoje sa symbolicky nazývajú „oblaky“.

81

To sú „oblaky“, pre ktoré pukli nebesia poznania a porozumenia všetkých, ktorí prebývajú na zemi. Tak, ako zjavil: „V tom dni budú nebesia rozpoltené oblakmi.“ Tak, ako oblaky zabraňujú, aby ľudský zrak uzrel slnce, tak tieto skutočnosti bránia ľudským dušiam uznať svetlo božskej Žiary. Dôkazom toho je i to, čo vychádza z úst neveriacich tak, ako to bolo zjavené v posvätnej knihe: „I riekli: ,Čože je to za apoštola? Pokrm prijíma a po uliciach kráča. Pokiaľ nebude poslaný anjel a nesplní Jeho varovania, veriť nebudeme.‘“ Iní Proroci tiež trpeli chudobou a súžením, hladom a ťažkosťami a nešťastím tohto sveta. To, že tieto sväté Osoby mali takéto potreby, zviedlo ľudí do divočiny neistoty a pochýb, a preto ich trápila zmätenosť a neistota. Podivovali sa: Ako len môže bytosť, ktorej sa dotýkajú také nepodstatné problémy, byť zoslaná Bohom, nárokovať si na vládu nad všetkými národmi a kmeňmi zeme a vyhlasovať sa za cieľ všetkého stvorenia tak, ako povedal: „Nebyť Teba, nestvoril by som všetko v nebesiach i na zemi.“ Nepochybne si oboznámený so súžením, chudobou, ťažkosťami a ponížením, ktoré postretli každého Proroka Božieho a Jeho druhov. Určite si slyšal o tom, ako boli hlavy ich nasledovníkov posielané ako dary do rozličných miest, ako žalostne im bolo upierané to, čo im bolo prikázané. Každý jeden z nich sa stal obeťou v rukách nepriateľov Jeho veci a musel vytrpieť všetko, čo nariadili.

82

Je zrejmé, že zmeny, ktoré so sebou každé zriadenie prináša, predstavujú temné oblaky, ktoré sú prekážkou medzi zrakom ľudského porozumenia a božskou Žiarou svietiacou z úsvitu božskej Podstaty. Uváž, ako ľudia po generácie slepo napodobňovali svojich otcov a ako boli vedení k spôsobom a zvykom, ktoré vyžadovala ich viera. Potom náhle zistia, že Človek, ktorý žil medzi nimi, ktorý im bol roveň vo všetkých ľudských potrebách, povstal, aby zrušil všetky zavedené zásady ich viery – zásady, ktoré im po stáročia vštepovali, pričom každého, kto týmto zásadám odporoval a popieral ich, považovali za bezverca, zhýralca a hriešnika. Určite im závoje zabránia v tom, aby uznali Jeho pravdu. Takéto skutočnosti sú ako „oblaky“, ktoré zastierajú oči tým, ktorých vnútorná bytosť neokúsila zo Salsabílu odpútanosti a neupila z Kawtharu poznania Boha. Keď sa takíto ľudia oboznámia s uvedenými okolnosťami, závoje ich obklopia natoľko, že bez jedinej otázky vyhlásia Prejav Boží za bezverca a odsúdia Ho na smrť. Zaiste si už slyšal o tom, že takéto udalosti sa stávali počas celej histórie, a pozoruješ ich aj dnes.

83

Patrí sa teda, aby sme sa vynasnažili, aby nám s neviditeľnou pomocou Božou tieto temné závoje, tieto oblaky nebom zoslaného trápenia nezabránili pohliadnuť na krásu Jeho žiarivého Obličaja a aby sme Ho mohli spoznať len skrze Neho samého. A pokiaľ žiadame dôkaz Jeho pravdy, mali by sme sa uspokojiť len s jedným jediným. Tak budeme môcť dospieť k Tomu, kto je Žriedlom nekonečnej milosti a v ktorého prítomnosti sa hojnosť celého sveta mení v ničotu. Tak už naňho nebudeme každý deň dorážať a nebudeme ľpieť na vlastných planých výmysloch.

84

Milostivý Bože! Takéto udalosti, ktoré sme už zažili v minulosti, sa stali aj napriek varovaniu, ktoré bolo v dňoch minulých vyslovené čarokrásne symbolickým jazykom a jemnými náznakmi a ktorého zmyslom bolo, aby prebudilo národy sveta a predišlo tomu, aby boli ochudobnené o svoj podiel zo vzdúvajúceho sa oceánu milosti Božej. Tieto skutočnosti sú spomínané i v Koráne. Potvrdzuje to aj tento verš: „Čo iné môžu očakávať, než že k nim Boh zostúpi zahalený v oblakoch?“ Mnohí duchovní, ktorí pevne ľnú na litere Slova Božieho, považujú tento verš za jedno zo znamení očakávaného zmŕtvychvstania. Ono znamenie sa však zrodilo z ich planých výmyslov. A to napriek tomu, že podobné zmienky sa vyskytujú vo väčšine nebeských kníh a boli zaznamenané vo všetkých úryvkoch popisujúcich znamenia príchodu Prejavu.

85

Podobne riekol: „V deň, keď sa na nebesiach objaví prenikavý dym zahaľujúci ľudstvo, bude to trest bolestný.“ Nadovšetko Slávny nariadil, aby práve tieto skutočnosti, ktoré protirečia túžbam skazených, boli skúšobným kameňom a mierou, podľa ktorej posudzuje Svojich služobníkov. Tak možno spravodlivých rozoznať od skazených a verných odlíšiť od bezvercov. Symbolický pojem „dym“ označuje trpké rozkoly, zrušenie a odstránenie uznávaných noriem a úplné zničenie ich obmedzených zástancov. Či existuje hustejší a prenikavejší dym než ten, ktorý nateraz zahalil všetky národy sveta, ktorý ich týra a z ktorého sa bez ohľadu na svoje úsilie nemôžu dostať? Oheň ega, ktorý v nich horí, je taký prudký, že sa zdá, že ich každú chvíľu sužujú nové muky. Čím častejšie počujú, že sa celému ľudstvu prejavila táto úžasná vec Božia, zjavenie od Najvyššieho, a že každým dňom rastie a silnie, tým prudšie plápolá oheň v ich srdci. Čím dlhšie pozorujú neprekonateľnú silu, velebné sebazaprenie a neochvejnú stálosť Božích svätých druhov, ktorí sú s pomocou Božou stále vznešenejší a veľkolepejší, tým väčšmi drancuje ich duše beznádej. Pochválený buď Boh, pretože v týchto dňoch získala sila Jeho Slova takú prevahu nad ľuďmi, že sa neodvážia vyrieknuť ani slovko. Keby sa mali stretnúť s jedným z Božích spoločníkov, ktorí, ak by mohli, tak by pokojne a s radosťou za svojho Milovaného obetovali desaťtisíc životov, zachvátil by ich taký obrovský strach, že by v Neho ihneď uverili, ale Jeho meno by tajne urážali a preklínali! Tak, ako zjavil: „A keď sa s tebou stretnú, povedia: ,Veríme.‘ Ale keď zostanú sami, budú si hrýzť prsty zlobou. Vrav: ,Skonajte vo svojej zlobe!‘ Boh vskutku pozná všetko, čo vaše hrude skrývajú.“

86

Onedlho uzrieš vo všetkých oblastiach viať vlajky božskej moci a v každej krajine uvidíš znamenia Jeho víťaznej moci a zvrchovanosti. Väčšina duchovných nepochopila význam týchto veršov a neporozumela podstate dňa zmŕtvychvstania, a preto zmätene vysvetľovala tieto verše podľa vlastného planého a mylného ponímania. Jediný pravý Boh mi je svedkom! Trocha vnímavosti by im stačilo na to, aby zo symbolického jazyka týchto dvoch veršov pochopili všetko, čo sme sa rozhodli predložiť. Tým by vďaka milosti nadovšetko Milosrdného dospeli k žiarivému ránu istoty. To sú motívy nebeského nápevu, ktorými ťa zahŕňa nesmrteľné Nebeské vtáča nôtiace na Sadrih Bahá, aby si so zvolením Boha mohol kráčať cestou božského poznania a múdrosti.

87

A teraz ohľadne Jeho slov: „A pošle svojich anjelov…“ „Anjelmi“ sa myslia tí, ktorí vďaka utvrdeniu silou ducha strávili ohňom lásky k Bohu všetky ľudské črty a potreby a odeli sa prídomkami najvznešenejších Bytostí a Cherubínov. Svätý muž, Ṣádiq , vo svojom chválospeve na Cherubínov vraví: „Za Trónom stojí družina šíitov.“ Rozmanité sú vysvetlenia slov „za Trónom“. V istom zmysle naznačujú, že praví šíiti neexistujú. Tak, ako povedal v inom úryvku: „Pravý veriaci sa dá prirovnať ku kameňu mudrcov.“ Svojho poslucháča vzápätí oslovuje: „Azda si už dakedy videl kameň mudrcov?“ Premýšľaj nad tým, ako tento symbolický jazyk, ktorý vypovie viac než všetok priamy prejav, potvrdzuje, že pravý veriaci neexistuje. To je Ṣádiqovo svedectvo. A teraz uváž, akí nespravodliví a početní sú tí, ktorí sami nevdýchli vôňu viery, a predsa ako bezvercov odsúdili tých, ktorých slovo spôsobuje uznanie a ustanovenie viery.

88

Tieto sväté bytosti sa zbavili všetkých ľudských nedostatkov, boli obdarené prídomkami duchovných bytostí, boli ozdobené vznešenými črtami požehnaných, a preto sa nazývajú „anjelmi“. Toto je význam týchto veršov, z ktorých každé slovo sme objasnili za pomoci najosvietenejších textov, najpresvedčivejších dokladov a najuznávanejších dôkazov.

89

Nasledovníci Ježiša nikdy nepochopili skrytý význam týchto slov. A znamenia, ktoré spolu s predstaviteľmi svojej viery očakávajú, sa neobjavili, a preto až dodnes odmietajú uznať pravdu týchto Prejavov svätosti, ktoré sa zjavili od Ježišových čias. Tak sa pripravili o prúd svätej milosti Boha a o zázraky Jeho božského prehovoru. Také nízke je ich postavenie v tomto dni zmŕtvychvstania! Neuvedomili si, že keby sa znamenia Prejavu Božieho v každom veku objavili vo viditeľnej ríši v súlade s textom uznávaných tradícií, nik by ich nemohol poprieť ani sa od nich odvrátiť. Požehnaní by teda neboli odlíšení od zavrhnutiahodných a hriešnici od bohabojných. Súď spravodlivo: Keby sa proroctvá v evanjeliu doslovne naplnili, keby Ježiš, syn Márie, sprevádzaný anjelmi na oblakoch zostúpil z viditeľného neba, kto by sa odvážil neveriť, kto by odmietol pravdu a pohŕdal ňou? Veru, všetkých obyvateľov zeme by okamžite zachvátilo také zdesenie, že žiadna duša by nebola schopná vyriecť ani slovko a už vôbec nie odmietnuť či prijať pravdu. Mnohí kresťanskí duchovní nepochopili tieto pravdy, a práve preto mali námietky proti Muḥammadovi a svoj odpor vyjadrili slovami: „Ak si vskutku ten prisľúbený Prorok, prečo Ťa teda nesprevádzajú anjeli, ktorých predpovedajú naše posvätné knihy a ktorí musia zostúpiť spolu s prisľúbenou Krásou, aby Jej pomáhali v Jej zjavení a aby Jeho ľud varovali?“ Tak, ako ich výrok zaznamenal nadovšetko Slávny: „Prečo mu nebol zoslaný anjel, aby Mu mohol byť spoluvarovateľom?“

90

Tieto námietky a rozpory pretrvávajú v každom veku a storočí. Ľudia sa vždy zaoberali takými klamnými rozpravami, neúctivo protirečiac: „Prečo sa to či ono znamenie neobjavilo?“ Takéto nešťastie ich postihlo len preto, že ľpeli na zvykoch duchovných doby, v ktorej žili, a slepo ich nasledovali v prijímaní či popieraní týchto Podstát odpútanosti, týchto svätých a božských Bytostí. Títo predstavitelia sa ponorili do sebeckých túžob a sledovali pomíňajúce a nečisté ciele. Preto považovali tieto božské Žiary za odporcov noriem svojho poznania a chápania a za protivníkov svojich zvykov a úsudkov. Pretože Slovo Božie a výroky a tradície Písmen jednoty vysvetľovali doslovne, pripravili seba a celý svoj ľud o štedrú spŕšku milosti a milosrdenstva Boha. A napriek tomu potvrdzujú známu tradíciu: „Vskutku, Naše Slovo je nepreniknuteľné, zarážajúco nepreniknuteľné.“ Pri inej príležitosti sa vraví: „Naša vec je ťažkou skúškou a veľkou záhadou. Nik ju neznesie okrem nebom vyvolených, okrem Proroka, ktorému sa dostalo vnuknutia, či okrem toho, koho vieru Boh preskúšal.“ Títo náboženskí vodcovia pripúšťajú, že žiadna z týchto troch uvedených podmienok sa na nich nevzťahuje. Prvé dve podmienky sú zjavne mimo ich dosah. Čo sa týka tretej, je zrejmé, že nikdy neboli oslobodení od skúšok, ktoré Boh posiela. A keď sa teda objavil božský Skúšobný kameň, odhalil, že nie sú ničím iným, než prachom.

91

Bože veľký! Títo duchovní, ktorí pochybujú a škriepia sa o teologické nejasnosti svojej viery, prijímajú pravdu tejto tradície. A predsa tvrdia, že dokážu vykladať odtienky zákona Božieho a vysvetľovať základné tajomstvá Jeho svätého Slova. Presvedčene tvrdia, že tie tradície, ktoré hovoria o príchode očakávaného Qá’ima, sa ešte nesplnili. Oni sami však nevdýchli význam týchto tradícií a opomínajú to, že všetky predpovedané znamenia sa splnili a že cesta svätej veci Božej sa zjavila, pričom zhromaždenie verných sa po nej i práve teraz náhli rýchlosťou blesku. Títo pomätení duchovní totiž doposiaľ očakávajú, že uvidia predpovedané znamenia. Vrav: Ó vy, pomätení! Čakajte tak, ako čakajú tí pred vami!

92

Čo keby sa ich opytovali na znamenia, ktoré musia zvestovať zjavenie a východ slnca Muḥammadovho zriadenia, znamenia, ktoré sme už spomínali a z ktorých ani jedno sa doslovne nesplnilo, a keby im riekli: „Prečo ste odmietli námietky kresťanov a ľudí iných vierovyznaní a považujete ich za bezvercov?“ Nepoznajúc odpoveď, odvetia: „Tieto knihy boli zmenené. Nie sú a nikdy neboli od Boha.“ Premýšľaj! Slová samotných veršov dostatočne potvrdzujú pravdu toho, že sú od Boha. Podobný verš bol zjavený i v Koráne. Kiež by ste boli z tých, ktorí chápu! Vskutku vravím, že po celú túto dobu vôbec nepochopili, čo znamená menenie textu.

93

Veru, v spisoch a výrokoch Zrkadiel odrážajúcich slnce Muḥammadovho zriadenia sa zmieňuje „upravovanie vykonané vznešenými bytosťami“ a „prispôsobenie vykonané bezbožnými“. Takéto slová sa však zmieňujú len o jednotlivých prípadoch. Medzi nimi je príbeh Ibn-i-Suríyu. Keď sa ľud khaybarský spýtal Muḥammada na trest za cudzoložstvo ženatého muža a vydatej ženy, stredobod Muḥammadovho zjavenia odvetil: „Zákon Boží je smrť ukameňovaním.“ Na to ľud namietal vraviac: „Žiaden taký zákon v Pentateu nebol zjavený.“ Muḥammad odvetil: „Koho medzi rabínmi považujete za uznávanú autoritu, ktorá rozhodne pozná pravdu?“ Zhodli sa na Ibn-i-Ṣuríyovi. Muḥammad ho povolal a povedal: „Zaprisahávam ťa pri Bohu, ktorý spôsobil, že sa more rozostúpilo, ktorý vám zoslal mannu a ochraňujúci oblak, ktorý vás vyslobodil z područia faraóna a jeho ľudu a povýšil vás nad všetky ľudské bytosti! Riekni nám, čo Mojžiš prikázal v prípade cudzoložstva ženatého muža a vydatej ženy.“ Odvetil: „Ó Muḥammad! Zákon znie: smrť ukameňovaním.“ Muḥammad podotkol: „Prečo bol teda tento zákon zrušený a prestal u židov platiť?“ Odpovedal: „Keď Nabukadnesar uvrhol Jeruzalem v plamene a vraždil židov, prežila len hŕstka. Keď duchovní danej doby zvážili veľmi malý počet židov a davy Amalekitov, prišli k záveru, že keby mali uplatňovať zákon v Pentateu, každý, kto bol zachránený pred Nabukadnesarom, by podľa rozsudku knihy musel byť usmrtený. Takéto úvahy viedli k tomu, že úplne zrušili trest smrti.“ Medzitým vnukol Gabriel Muḥammadovmu osvietenému srdcu tieto slová: „Prekrúcajú text Slova Božieho.“

94

Toto je jeden z príkladov, o ktorom sme sa zmienili. Vskutku „prekrúcaním“ textu sa nemyslí to, čo si tieto pomätené a biedne duše predstavovali, keď tvrdili, že židovskí a kresťanskí duchovní odstránili z knihy verše vychvaľujúce a blahorečiace obličaj Muḥammada a na ich miesto vložili opak. Ako výslovne plané a falošné sú tieto slová! Či by mohol človek prekrútiť knihu, v ktorú verí a ktorú považuje za Božské vnuknutie? Pentateuch sa navyše rozšíril po celom povrchu zemskom a nevyskytoval sa len v Mekke a Medine. Takže jeho text nemohli tajne zmeniť a prekrútiť. Veru, prekrúcaním sa skôr mieni to, čoho sa v súčasnosti dopúšťajú všetci moslimskí duchovní, keď Božiu svätú knihu vykladajú podľa vlastných planých predstáv a márnivých túžob. Obvinenie z „prekrúcania“ textu bolo vynesené nad židmi za čias Muḥammada, keď vysvetľovali verše Pentatea, ktoré sa zmieňovali o Jeho Prejave, podľa vlastných domnienok a odmietali sa uspokojiť s Jeho svätým prehovorom. Rovnako je jasné to, ako ľud Koránu prekrúcal text Božej svätej knihy o znameniach očakávaného Prejavu a vysvetľoval ho podľa vlastnej chuti a túžby.

95

Pri inej príležitosti vraví: „Časť z nich uslyšala Slovo Božie, a keď ho pochopili, pozmenili ho, vediac, čo činia.“ Tento verš rovnako poukazuje na to, že význam Slova Božieho bol prekrútený, ale samotné slová vymazané neboli. Tí, ktorí majú zdravý úsudok, túto pravdu dosvedčujú.

96

Pri ďalšej príležitosti znovu vraví: „Beda tým, ktorí vlastnoručne knihu prepíšu chybne a potom povedia: ,Toto je od Boha.‘ A predajú ju za nejakú nízku cenu.“ Tento verš bol zjavený v súvislosti s duchovnými a predstaviteľmi židovskej viery. Na to, aby sa títo duchovní zavďačili bohatým, aby nadobudli svetské statky a aby dali priechod závisti a neviere, napísali niekoľko rozpráv, v ktorých vyvracali Muḥammadove vyhlásenia, svoje názory dokladali takými dôkazmi, ktoré nehodno zmieniť, a tvrdili, že tieto názory pochádzajú z textu Pentatea.

97

Dnes vidieť to isté. Uváž, aké početné sú odsudzujúce texty, ktoré pomätení súdobí duchovní napísali proti tejto najúžasnejšej Veci! Aké márne sú ich predstavy o tom, že toto nactiutŕhanie je v súlade s veršami Božej posvätnej knihy a v zhode s výrokmi vnímavých ľudí!

98

Zámerom uvedeného je varovať ťa pred tým, keď budú tvrdiť, že tie verše, v ktorých sa spomínajú znamenia z evanjelia, boli prekrútené. Keby ich odmietli a namiesto toho ľpeli na iných veršoch a tradíciách, vedz, že ich slová sú výslovnou falšou a čírym rúhaním. Áno, v určitých prípadoch skutočne došlo k „prekrúcaniu“ textu v tom zmysle, o ktorom sme hovorili. Niekoľko z týchto prípadov sme zmienili, aby bolo každému vnímavému pozorovateľovi zjavné, že niekoľkým nevzdelaným svätým Mužom bolo dané dokonale ovládať ľudskú učenosť. A to preto, aby nenávistní odporcovia prestali tvrdiť, že určitý verš poukazuje na „prekrúcanie“ textu a aby prestali naznačovať, že sme sa o tom zmienili z nedostatku znalostí. Keby ste navyše preskúmali pramene zjavenia Koránu, zistili by ste, že väčšina veršov, ktoré poukazujú na „prekrúcanie“ textu, bola zjavená ohľadne židovského ľudu.

99

Tiež sme počuli, ako niektorí pomätení zeme tvrdia, že kresťania nemajú pravý text nebeského evanjelia a že tento text vystúpil na nebesia. Ako žalostne sa mýlia! Opomínajú skutočnosť, že takýto výrok je najväčšou nespravodlivosťou a krutosťou voči milostivej a milujúcej Prozreteľnosti. Ako by bol mohol Boh dopustiť, aby Jeho svätá kniha, najväčší dôkaz pre Jeho stvorenia, tiež zmizla po tom, čo bola zmizla Dennica krásy Ježiša z dohľadu Svojho ľudu a vystúpila do štvrtého neba? K čomu by bol tento ľud ľnul odvtedy, čo dennica Ježiša zapadla, až dovtedy, kým nevyšlo slnce Muḥammadovho zriadenia? Podľa akého zákona by sa boli riadili? Ako by sa tento ľud bol mohol stať obeťou pomstivého hnevu Boha, všemocného Pomstiteľa? Ako by ich nebeský Kráľ bol mohol potrestať? A predovšetkým, ako by mohol byť zastavený prúd milosti nadovšetko Štedrého? Ako by bol mohol utíchnuť oceán Jeho nežného milosrdenstva? Utiekame sa k Bohu pred tým, čo si o Ňom Jeho stvorenia povymýšľali. Povznesený je nad ich chápanie!

100

Drahý priateľu! Teraz nastáva brieždenie svetla večného Rána Božieho. Teraz na celé ľudstvo vrhá osvietenie žiara Jeho svätých slov: „Boh je svetlo nebies i zeme.“ Teraz neporušiteľnosť Jeho svätostánku zvestuje Jeho posvätný prehovor: „Boh si želal posilniť Svoje svetlo.“ Teraz sa k všetkým národom a kmeňom zeme vystiera Ruka všemocnosti, ktorá nesie Jeho svedectvo znejúce: „Vo Svojom zovretí drží kráľovstvo všetkého.“ Patrí sa, aby sme si bedrá opásali úsilím, aby sme smeli vďaka milosti a štedrosti Božej vstúpiť do nebeského Mesta pomenovaného „vskutku náležíme Bohu“ a prebývať vo vznešenom príbytku slov „a k Nemu sa navrátime“. Prislúcha ti, aby si so zvolením Boha očistil oko svojho srdca od svetských vecí, aby si si mohol uvedomiť nekonečnosť božského poznania a aby si mohol uzrieť Pravdu tak jasne, že sa zaobídeš bez dôkazov o Jeho podstate či bez svedectiev o Jeho výrokoch.

101

Ó láskavý hľadajúci! Pokiaľ by si sa vzniesol do svätej ríše ducha, uznal by si Boha prejaveného a povzneseného nadovšetko. A to do tej miery, že by tvoje oči nehľadeli na nič iného okrem Neho. „Boh bol osamotený. Nebolo nikoho okrem Neho.“ Také vznešené je toto postavenie, že ho nepreukáže žiadne svedectvo a žiaden dôkaz neučiní zadosť jeho pravde. Keby si preskúmal posvätné panstvo pravdy, vybadal by si, že všetko je známe len vďaka svetlu Jeho spoznania a že On vždy bol a navždy bude poznaný skrze Seba samého. A ak prebývaš v krajine svedectva, uspokoj sa s tým, čo Sám zjavil: „Či im nestačí, že sme Ti zoslali knihu?“ To je svedectvo, ktoré Sám určil. Niet a ani nikdy nebude väčšieho dôkazu než je tento: „Dôkazom je Jeho Slovo. On Sám je svedectvom Svojej pravdy.“

102

A teraz úpenlivo prosíme ľud Bayánu, všetkých učených, mudrcov, duchovných a pozorovateľov medzi nimi, aby nezabudli na želania a nabádanie zjavené v ich knihe. Nech neustále upierajú zrak na podstatu Jeho veci. Keď sa potom prejaví Ten, kto je Jadrom pravdy, najvnútornejšou Podstatou všetkého, Zdrojom všetkého svetla, nech neľpejú na určitých pasážach knihy a nech Ho nesužujú tým, čím Ho sužovali v zriadení Koránu. Veď vskutku On, Kráľ božskej moci, má silu, aby jediným písmenom Svojich úžasných slov vyhasil dych života v celom Bayáne i v jeho ľude, aby mu jediným písmenom udelil život nový a večný a aby spôsobil, že povstane a poponáhľa sa z hrobiek márnych a sebeckých túžob. Dávaj pozor a buď bdelý! Pamätaj, že všetko nachádza svoje naplnenie vo viere v Neho, v dosiahnutí Jeho dňa a uvedomení si Jeho božskej prítomnosti. „Niet zbožnosti v obracaní tváre na východ či na západ. Zbožný je ten, kto verí v Boha a deň posledný.“ Naslúchaj, ó ľud Bayánu, pravde, ku ktorej sme ťa nabádali, aby si mohol vyhľadať prístrešie tieňa, ktorý sa v dni Boha rozšíril na celé ľudstvo.

KONIEC PRVEJ ČASTI

1

DRUHÁ ČASŤ

Vskutku Ten, kto je Dennica pravdy a Zjaviteľ Zvrchovanej bytosti, má navždy neodškriepiteľnú nadvládu nad všetkým, čo je v nebesiach i na zemi, i keby sa na zemi nenašlo človeka, čo by sa Mu podroboval. On je vskutku nezávislý od všetkého pozemského panstva, i keby bol v najväčšej núdzi. Tak ti zjavujeme záhady veci Božej a zahŕňame ťa drahokamami božskej múdrosti, aby si sa na perutiach odriekania mohol vzniesť do tých výšin, ktoré sú pred ľudským zrakom zahalené.

2

Významom a hlavným zámerom týchto slov je zjaviť a ukázať ľuďom s čistým srdcom i ľuďom posväteného ducha, že Žiary pravdy a Zrkadlá odrážajúce svetlo božskej jednoty sú obdarené všetko si podmaňujúcou silou a zahrnuté nepremožiteľnou zvrchovanosťou bez ohľadu na dobu a cyklus, v ktorom sú zosielané na tento svet z neviditeľných príbytkov pradávnej slávy na to, aby duše ľudí vzdelávali a všetko stvorené obdarili milosťou. Veď tieto skryté Drahokamy, tieto utajené a neviditeľné Poklady, samy zjavujú a potvrdzujú pravdivosť týchto svätých slov: „Vskutku Boh činí čokoľvek, čo si zaželá, a prikazuje čokoľvek, čo sa Mu zapáči.“

3

Každému vnímavému a osvietenému srdcu je zrejmé, že Boh, tá nepoznateľná Podstata, božská Bytosť, je nesmierne povznesený nad každý ľudský prídomok, akým je telesné bytie, vzostup či zostup, východ či návrat. Veľmi vzdialené by bolo Jeho sláve to, že by Ho ľudský jazyk mohol primerane chválorečiť alebo ľudské srdce pochopiť Jeho nepreniknuteľnú záhadu. On je a vždy bol zahalený do pradávnej večnosti Svojej Podstaty a vo Svojom Jadre po večnosť zostane skrytý pred zrakom ľudí. „Žiaden zrak Ho nepojme, On však Svojím zrakom poníma všetko. On je Tajomný, všetko Vnímajúci.“ So stvorením Ho rozhodne nemôže viazať ni žiadne puto priameho spojenia. On je povznesený nad všetko odlúčenie či spojenie, nad všetku blízkosť či vzdialenosť. Žiadne znamenie nemôže napovedať Jeho prítomnosť či neprítomnosť. Veď slovom Jeho príkazu vzniklo všetko, čo je v nebesiach i na zemi. Na Jeho želanie, ktorým je samotná Prvotná vôľa, všetko vystúpilo z úplnej ničoty a vstúpilo do ríše bytia, do sveta viditeľného.

4

Milostivý Bože! Ako by si bolo možné predstavovať akýkoľvek jestvujúci vzťah či určité spojenie medzi Jeho Slovom a tými, ktorých stvorilo? Pravdivosť Nášho tvrdenia neomylne dosvedčuje verš: „Boh vám dá, aby ste sa pred Ním mali na pozore.“ A jasným dôkazom jeho pravdy sú slová: „Boh bol sám. Nebolo nikoho okrem Neho.“ Všetci Proroci Boží a ich vyvolení, všetci duchovní, mudrci a múdri každého pokolenia jednohlasne uznali svoju neschopnosť dospieť k pochopeniu tej Podstaty všetkej pravdy a priznali svoju nespôsobilosť poňať Toho, kto je najvnútornejšou Podstatou všetkého.

5

Takto boli dvercia k poznaniu Pradávneho z dní zatvorené pred tvárou všetkých bytostí. Zdroj nekonečnej milosti spôsobil, že tieto žiarivé Drahokamy svätosti sa z ríše ducha objavili vo vznešenej podobe ľudského chrámu a prejavili sa všetkým ľuďom, aby mohli svet oboznámiť so záhadami nemennej Bytosti a rozpovedať o tajomstvách Jej nepominuteľnej Podstaty, a to podľa Jeho výroku: „Jeho milosť predstihla všetko. Moja milosť zahŕňa všetkých.“ Tieto posvätené Zrkadlá, tieto Úsvity pradávnej slávy predstavujú na zemi všetky do jedného Zástupcov toho, kto je Stredobod vesmíru, jeho Podstata a konečný Cieľ. Ich poznanie a sila pochádza od Neho a od Neho získavajú svoju zvrchovanosť. Krása ich obličaja je len odleskom Jeho obrazu a ich zjavenie znamením Jeho nesmrteľnej slávy. Sú Pokladmi božského poznania a Studnicou nebeskej múdrosti. Prostredníctvom nich sa odovzdáva milosť, ktorá je nekonečná, a vďaka Nim sa zjavuje svetlo, ktoré nikdy nemôže vyhasnúť. Tak, ako vraví: „Medzi Tebou a nimi niet žiadneho rozdielu okrem toho, že oni sú Tvojimi služobníkmi, ktorých si stvoril.“ V tom spočíva význam tradície: „Ja som Ním samým a On je Mnou samým.“

6

Mnohoraké a rozmanité sú tradície a výroky, ktoré sa priamo vzťahujú k Nášmu námetu. Pre stručnosť sme sa zdržali toho, aby sme ich citovali. Veru, všetko, čo je v nebesiach, i to, čo je na zemi, je priamym dôkazom, že sa v jeho vnútri prejavujú prídomky a mená Božie. Veď v každom atóme sa ukrývajú znamenia, ktoré výrečne dosvedčujú zjavenie tohto najväčšieho Svetla. Zdá sa, že nebyť moci onoho zjavenia, nikdy by nemohla existovať žiadna bytosť. Aké jasné sú žiary poznania, ktoré svietia v atóme, a aké šíre sú oceány múdrosti, ktoré sa vlnia v kvapôčke! V najväčšej miere to platí o človeku, ktorý bol ako jediný zo všetkého stvoreného obdarený rúchom takých darov a bol vyvolený pre slávu takej výnimočnosti. Pretože v človeku sa môžu všetky prídomky a mená Boha prejaviť v miere, ktorú neprekoná a neprevýši žiadna stvorená bytosť. Všetky takéto mená a prídomky sa vzťahujú naňho. Tak, ako povedal: „Človek je Mojou záhadou a Ja som jeho záhadou.“ Mnoho je veršov, ktoré boli opakovane zjavené vo všetkých nebeských knihách a svätých Písmach a ktoré hovoria o tejto najtajuplnejšej a povznesenej téme. Tak, ako zjavil: „Zaiste im ukážeme Svoje znamenia vo svete a v nich samotných.“ A opäť vraví: „A tiež vo vás samých: Či neuzriete znamenia Božie?“ A znovu zjavuje: „A nebuďte sťa tí, ktorí zabúdajú na Boha a ktorým dal Boh potom zabudnúť na seba samých.“ Ten, kto je večný Kráľ (Kiež sú Mu obetované duše všetkých, čo prebývajú v tajuplnom Svätostánku!) v tejto súvislosti riekol: „Boha pozná ten, kto pozná sám seba.“

7

Ó ctený a vážený priateľu! Prisahám pri Bohu! Keby si tieto slová zvážil vo svojom srdci, určite by si pred svojou tvárou uvidel dokorán otvorené dvercia božskej múdrosti a nekonečného poznania.

8

Z vypovedaného sa stáva zrejmým, že všetky veci vo svojej najvnútornejšej podstate dosvedčujú, že sú v nich zjavené mená a prídomky Božie. Každá podľa svojich schopností poukazuje na poznanie Boha a vyjadruje ho. Toto zjavenie je také mocné a všezahŕňajúce, že obklopilo všetko viditeľné i neviditeľné. Tak zjavil: „Či má ešte niekto okrem Teba dajakú moc zjavenia, ktorú Ty nemáš a ktorá by Ťa mohla prejaviť? Slepé je oko, ktoré Ťa nevidí.“ Podobne riekol večný Kráľ: „Neuzrel som žiadnu vec bez toho, aby som neuzrel Boha v nej, Boha pred ňou a Boha za ňou.“ V kumaylskej tradícii je zaznamenané: „Ľa, svetlo zažiarilo z Rána večnosti. A hľa! Jeho vlny prenikli do najvnútornejšej podstaty všetkých ľudí.“ Človek je najvznešenejší a najdokonalejší zo všetkých stvorení. Všetky ich prevyšuje mocnosťou tohto zjavenia a plnším odrazom jeho slávy. A zo všetkých ľudí najdokonalejšie, najvýznačnejšie a najznamenitejšie sú Prejavy Slnca pravdy. Veru, všetko okrem týchto Prejavov žije prostredníctvom pôsobenia ich vôle, pohybuje sa a jestvuje vďaka prúdu ich milosti. „Nebyť Teba, nestvoril by som nebesia.“ Veru, v ich svätej prítomnosti sa všetci rozplynú v úplnú ničotu a upadnú do zabudnutia. Ľudský jazyk nikdy nedokáže primerane vyspievať ich chválu a ľudská reč nikdy nedokáže odhaliť ich záhadu. Tieto Svätostánky svätosti, tieto prvotné Zrkadlá, ktoré odrážajú svetlo nepomíňajúcej slávy, sú iba výrazom Toho, kto je Neviditeľným z Neviditeľných. Vďaka zjaveniu týchto drahokamov božskej cnosti sa prejavia všetky mená a prídomky Božie, akými je poznanie a moc, zvrchovanosť a vláda, milosrdenstvo a múdrosť, sláva, štedrosť a milosť.

9

Tieto prídomky Božie nie sú a nikdy neboli zvlášť udelené niektorým Prorokom, pričom by iným boli upreté. Naopak, všetci Proroci Boží, Jeho obľúbení, Jeho svätí a vyvolení Poslovia sú bez výnimky nositelia Jeho mien a stelesnenia Jeho prídomkov. Líšia sa len v sile svojho zjavenia a v relatívnej intenzite svojho svetla. Tak, ako zjavil: „Niektorým Apoštolom sme umožnili vyniknúť nad ostatnými.“ Preto je zjavné a zrejmé, že v svätostánkoch týchto Prorokov a Bohom vyvolených sa odráža svetlo Jeho nespočetných mien a vznešených prídomkov. A to i napriek tomu, že svetlo niektorých z týchto prídomkov sa z týchto žiarivých Chrámov môže alebo nemusí pred zrakmi ľudí navonok prejavovať. Z toho, že tieto Podstaty odpútanosti určitý prídomok Boží navonok neprejavujú, v žiadnom prípade nevyplýva, že tí, kto sú Úsvitmi Božích prídomkov a Pokladnicami Jeho svätých mien, ich v skutočnosti nemajú. Každá jedna z týchto osvietených Duší, týchto pôvabných Obličajov, teda bola obdarená všetkými prídomkami Božími, akými sú zvrchovanosť, vláda a podobne, i napriek tomu, že zdanlivo sú pozbavené všetkej svetskej majestátnosti. Toto je zrejmé a zjavné každému vnímavému oku a nevyžaduje si to žiaden dôkaz ani svedectvo.

10

Veru, národy sveta zo žiarivých a krištáľových Prameňov božského poznania nedokázali nájsť vnútorný význam Božích svätých slov. Preto mreli túžbou, boli skľúčené a vyprahnuté v údolí planých výmyslov a spurnosti. Zblúdili ďaleko od čerstvých a osviežujúcich vôd a zhromaždili sa okolo horko pálivej soli. Ohľadne nich riekla Holubica večnosti: „A keď uzrú cestu zákonnosti, svoju cestu z nej neučinia. Ale ak uzrú cestu mýlky, učinia z nej svoju cestu. To preto, že Naše znamenia brali ako lož a nedbali na ne.“

11

Toto dosvedčuje to, čo sa udialo v tomto úžasnom a vznešenom zriadení. Myriady svätých veršov zostúpili z nebies moci a milosti. A predsa sa k nim nik neobrátil a ani nik neprestal ľnúť k tým ľudským slovám, z ktorých tí, čo ich vyslovili, nechápu ni literu. Z tohto dôvodu ľudia pochybovali o nesporných pravdách, akými sú i tieto, a pripravili sa tak o Riḍván božského poznania a večné lúčiny nebeskej múdrosti.

12

A teraz sa vráťme k Našej rozprave týkajúcej sa otázky: Prečo sa ani v najmenšom neprejavila Qá’imova zvrchovanosť, ktorú potvrdzuje text zaznamenaných tradícií a ktorú si odovzdávali žiarivé hviezdy Muḥammadovho zriadenia? Kdeže, stal sa pravý opak. Či Jeho učeníkov a druhov ľudia neprenasledujú? Či nie sú ešte stále obeťami ľúteho odporu nepriateľov? Či dnes nevedú život ponížených a bezmocných smrteľníkov? Veru, zvrchovanosť, ktorá sa Qá’imovi pripisuje a o ktorej sa vraví v písmach, je skutočnosťou a o jej pravdivosti nik nemôže pochybovať. Táto zvrchovanosť však nie je zvrchovanosťou, ktorú si mylne predstavovali ľudské mysle. Každý jeden predošlý Prorok oznamujúc ľuďom svojho dňa príchod nadchádzajúceho zjavenia navyše vždy a jednoznačne hovoril o tej zvrchovanosti, ktorou musí byť prisľúbený Prejav obdarený. To dosvedčujú záznamy v spisoch minulosti. Táto zvrchovanosť sa nepripisovala výlučne a jedine Qá’imovi. Naopak, prídomok zvrchovanosti a všetky ostatné mená a prídomky Božie boli a vždy budú udelené všetkým Prejavom Božím pred Ním i po Ňom. A to preto, ako už bolo objasnené, lebo tieto Prejavy sú Stelesnenie prídomkov Boha, Neviditeľného, a Zjavitelia božských záhad.

13

Zvrchovanosť ďalej znamená všetko zahŕňajúcu a všetkým prenikajúcu moc, ktorú Qá’im neodmysliteľne má bez ohľadu na to, či už sa vo svete objaví odetý do majestátnosti pozemského panstva alebo nie. To závisí jedine od vôle a rozhodnutia samotného Qá’ima. Ľahko teda uznáš, že pojmy zvrchovanosť, bohatstvo, život, smrť, súd a zmŕtvychvstanie, ktoré sa spomínajú v predošlých písmach, neznamenajú to, čo si toto pokolenie vymyslelo a márne predstavovalo. Nie, zvrchovanosťou sa mieni tá zvrchovanosť, ktorá v každom zriadení jestvuje v osobe Prejavu a ktorá Dennici pravdy patrí. Takáto zvrchovanosť je duchovnou prevahou, ktorá Mu v plnom rozsahu prináleží nad všetkým v nebesiach i na zemi a ktorá sa v určenom čase zjavuje svetu priamo úmerne k schopnostiam a duchovnej vnímavosti sveta. A to podobne, ako je dnes ľuďom očividná a zjavná zvrchovanosť Muḥammada, Posla Božieho. Dobre vieš, čo Jeho vieru postretlo v raných dňoch Jeho zriadenia. Akým strastným utrpením sužovala ruka bezvercov, mýliacich sa, duchovných danej doby a ich spoločníkov tú duchovnú Podstatu, tú najčistejšiu a najsvätejšiu Bytosť! Ako hojne pokryli Jeho cestu tŕním a ostňami. Je zrejmé, že toto úbohé pokolenie vo svojich zvrhlých a satanských predstavách považovalo každé zranenie tej nesmrteľnej Bytosti za prostriedok dosiahnutia večnej blaženosti. A to preto, že uznávaní duchovní tej doby, ako napríklad ‘Abdu’lláh-i-Ubayy, Abú-‘Amír – pustovník, Ka’b-Ibn-i-Ashraf a Naḍr-Ibn-i-Ḥárith, s Ním zaobchádzali ako s podvodníkom a vyhlásili Ho za pomätenca a nactiutŕhača. Vzniesli voči Nemu také bolestivé obvinenia, že Boh zakazuje atramentu, aby pri ich vymenúvaní plynul, Peru, aby sa pohybovalo, a stránke, aby ich zniesla. Tieto zlomyseľné obžaloby poštvali ľud, aby povstal a týral Ho. A aké kruté je týranie, ak sú jeho hlavnými strojcami duchovní daného veku, ak Ho pred svojimi nasledovníkmi odsúdia, vylúčia zo svojho stredu a vyhlásia ho za kacíra! Či to isté za prítomnosti všetkých nepostretlo tohto Služobníka?

14

Z tohto dôvodu vykríkol Muḥammad: „Žiaden Prorok Boží nevytrpel toľko bezprávia ako Ja!“ A v Koráne sú zaznamenané všetky falošné obvinenia a výčitky, ktoré voči Nemu vzniesli, ako i všetka sužoba, ktorú si vytrpel. Vyhľadajte si ich, aby ste sa mohli dozvedieť o tom, čo postretlo Jeho zjavenie. Jeho údel bol taký žalostný, že na čas sa Jemu i Jeho služobníkom všetci vyhýbali. Každý, kto sa s Ním stýkal, padol za obeť neutíchajúcej krutosti Jeho nepriateľov.

15

V tejto súvislosti uvedieme len jeden verš z tejto knihy. Keby si sa naň díval vnímavým zrakom, po celý zvyšok života by si žialil a plakal nad príkorím spôsobeným Muḥammadovi, tomu ukrivdenému a utlačovanému Poslovi Božiemu. Tento verš bol zjavený v čase, keď Muḥammada sužovala a trápila ťažoba odporu ľudí a neustávajúce muky. Uprostred bolesti sa ozval Hlas Gabriela volajúci zo Sadratu’l-Muntahá: „Avšak, ak Ti ich odpor prinesie smútok – a ak môžeš – vyhľadaj otvor v zemi alebo rebrík do nebies.“ Z tohto výroku vyplýva, že v Jeho prípade nebolo lieku a že naňho neprestanú vzťahovať ruky, pokiaľ sa neskryje v hlbinách zeme či nevzlietne do nebies.

16

Uváž, aká veľká zmena nastala v súčasnosti! Hľa, koľkí vladári sa klaňajú Jeho menu! Koľké národy a kráľovstvá vyhľadali úkryt v Jeho tôni, hlásia sa k Jeho viere a hrdia sa ňou! Dnes z kazateľníc stúpajú slová chvály, ktoré s úplnou pokorou oslavujú Jeho požehnané meno. A z výšin minaretov sa ozýva hlas, ktorý zvoláva zástupy Jeho ľudu, aby Ho uctievali. Dokonca i tí králi zeme, ktorí odmietli prijať Jeho vieru a odložiť šat neviery, pripúšťajú a uznávajú veľkosť a neodolateľnú majestátnosť onej Dennice láskyplnosti. To je Jeho pozemská zvrchovanosť, ktorej dôkazy uzrieš na všetkých stranách. Táto zvrchovanosť sa musí prejaviť a byť ustanovená buď za života každého Prejavu Božieho alebo po Jeho nanebovstúpení do Jeho pravého príbytku v ríšach na výsostiach. To, čo dnes vidíš, len potvrdzuje túto pravdu. Avšak predovšetkým ide o duchovnú prevahu, ktorá v Nich prebýva a sústreďuje sa okolo Nich od večnosti až na večnosť. Ani na okamih od Nich nemôže byť oddelená. Jej panstvo obklopilo všetko, čo je v nebesiach i na zemi.

17

Nasledujúce slová dokazujú zvrchovanosť, ktorou vládol Muḥammad, Dennica pravdy. Či si neslyšal, ako jedným veršom oddelil svetlo od tmy, spravodlivých od bezbožných a veriacich od bezvercov? Všetky znamenia a zmienky o súdnom dni, o ktorých si počul, akými je zmŕtvychvstanie, deň zúčtovania, posledný súd a iné, sa prejavili vďaka zjaveniu spomínaného verša. Tieto zjavené slová boli požehnaním pre spravodlivých, ktorí ich počuli a vykríkli: „Ó Bože, náš Pane, slyšali sme a poslúchli.“ A boli kliatbou pre nespravodlivých, ktorí ich počuli a tvrdili: „Slyšali sme a vzopreli sme sa.“ Tieto slová, ostré ako meč Boží, odlúčili verných od bezvercov a odtrhli otca od syna. Určite si videl, ako tí, ktorí vyznali svoju vieru v Neho, a tí, ktorí Ho odmietli, proti sebe brojili a usilovali sa o majetok toho druhého. Koľko otcov sa odvrátilo od synov! Koľko milujúcich sa stránilo svojich milovaných! Taký nemilosrdne britký bol tento zázračný meč Boží, že rozťal každý vzťah! Na druhej strane, zváž stmeľujúcu moc Jeho Slova. Povšimni si, ako sa vďaka svojej príslušnosti k tomuto úžasnému a všetko prevyšujúcemu zjaveniu spojili a splynuli tí, medzi ktorými Satan ega roky rozsieval semä zlovôle a nenávisti. Zdá sa, sťaby vyšli z rovnakého lona. Taká je stmeľujúca sila Slova Božieho, ktorá zjednocuje srdcia tých, ktorí sa vzdali všetkého okrem Neho, ktorí uverili v Jeho znamenia a z Ruky slávy ochutnali Kawthar Božej svätej milosti. Navyše, koľkože je ľudí rozmanitých vier, ľudí protirečivých vyznaní a ľudí protichodných pováh, ktorí boli odetí novým rúchom božskej jednoty a ktorí upili z pohára Jeho jedinosti vďaka oživujúcej vôni božskej vesny vanúcej z Riḍvánu Božieho.

18

Toto znamenajú chýrečné slová: „Vlk a jahňa sa budú pásť spolu.“ Ľa, akí nevedomí a pomätení sú tí, ktorí podobne ako predošlé národy ešte stále očakávajú, že zažijú dobu, v ktorej sa tieto zvery budú vedno pásť na jednej pastvine! Tak hlboko klesli! Zdá sa, že sa perami nikdy nedotkli pohára pochopenia, ni nohami nevkročili na cestu spravodlivosti. A okrem toho, ako by prospelo svetu, keby sa to udialo? Ako príhodne o nich povedal: „Srdcia majú, ktorými nechápu, a zrak majú, ktorým nevidia!“

19

Uváž, ako vďaka tomuto jedinému veršu zostúpivšiemu z nebies vôle Božej dospel k zúčtovaniu s Ním svet a všetko, čo v ňom je. Prečiny každého, kto uznal Jeho pravdu a obrátil sa k Nemu, boli prevážené dobrými skutkami a všetky jeho hriechy boli zabudnuté a odpustené. Tým sa prejavila pravda slov, ktoré o Ňom hovoria: „Bleskurýchly je v zúčtovaní.“ Boh týmto mení bezprávie v zákonnosť, kiežby si preskúmal ríše božského poznania a pochopil záhady Jeho múdrosti. Rovnako ten, kto okúsil z pohára lásky, získal diel z oceánu večnej milosti a zo spŕšok nekonečného milosrdenstva a vstúpil do života viery – života nebeského a večného. No ten, kto sa od tohto pohára odvrátil, bol odsúdený na večnú smrť. Pojmami „život“ a „smrť“, o ktorých sa v písmach hovorí, sa mieni život viery a smrť neviery. Väčšina ľudí nepochopila význam týchto slov, a preto odmietli osobu Prejavu, pohrdli Ňou, ochudobnili sa o svetlo Jej božského vedenia a odmietli nasledovať príklad tejto nesmrteľnej Krásy.

20

Keď v komnate Muḥammadovho svätého srdca vzplanulo svetlo koránskeho zjavenia, vyriekol nad ľuďmi rozsudok posledného dňa, rozsudok zmŕtvychvstania, posledného súdu, života a smrti. Nato sa rozvinuli vlajky odporu a otvorili sa dvercia výsmechu. Tak zaznamenal Duch Boží výroky bezvercov: „A ak riekneš: ,Po smrti budete určite vzkriesení,‘ bezverci isto vykríknu: ,To nie je nič iné než zjavné čary!‘“ A opäť rečie: „Ak sa divíš, udivujúci je určite ich výrok: ,Čože! Až sa staneme prachom, budeme vzkriesení v novom stvorení?‘“ Tak na inom mieste zlostne zvolal: „Či sme boli premožení prvým stvorením? A predsa pochybujú o novom stvorení!“

21

Keď vykladači Koránu a tí, ktorí nasledujú literu, nepochopili skrytý význam Slov Božích a nepoňali ich základný zmysel, snažili sa dokázať, že podľa gramatických pravidiel vždy, keď slovo „idhá“ (znamenajúce „ak“ alebo „keď“) stojí pred minulým časom, rozhodne poukazuje na budúcnosť. Neskôr boli nesmierne zmätení, keď sa snažili vysvetliť tie verše knihy, v ktorých sa toto slovo nevyskytovalo. Tak, ako zjavil: „A zaznela trúba. Ľa! To je onen obávaný deň! A každá duša je povolaná k zúčtovaniu majúc sprievodcu a svedka.“ Pri vysvetľovaní tohto a podobných veršov v niektorých prípadoch tvrdili, že v nich je slovo „idhá“ mienené. V iných prípadoch sa márne preli, že súdny deň je nevyhnutný, a preto sa o ňom nevraví ako o udalosti v budúcnosti, ale v minulosti. Aký planý je ich klam! Aká žalostná je ich slepota! Odmietajú uznať zatrúbenie, ktoré v tomto texte tak jasne zaznelo vďaka Muḥammadovmu zjaveniu. Ochudobňujú sa o oživujúci Duch Boží, ktorý rozoznel trúbu, a nerozumne očakávajú, že uslyšia trúbu Serafína Božieho, ktorý je len jedným z Jeho služobníkov! Či nebol samotný Serafín, anjel súdneho dňa, a jemu podobní, určený Muḥammadovým vlastným výrokom? Vrav: Čože! Vymeníte to, čo je pre vás dobré, za to, čo je zlé? Úbohé je to, čo ste si nesprávne zamenili! Zaiste ste hanebný ľud postihnutý žalostnou stratou.

22

Veru, „trúbou“ sa mieni zatrúbenie Muḥammadovho zjavenia, ktoré zaznelo v srdci vesmíru, a „zmŕtvychvstaním“ sa mieni to, že On sám povstal, aby zvestoval vec Božiu. Prikázal mýliacim sa a zblúdilým, aby povstali a poponáhľali sa z hrobiek svojich tiel, odel ich nádherným rúchom viery a oživil ich novým a úžasným životom. Tak v hodine, keď Muḥammad, ktorý je božskou Krásou, zamýšľal odhaliť jednu zo záhad ukrytú v symbolických pojmoch „zmŕtvychvstanie“, „súd“, „raj“ a „peklo“, bolo počuť Gabriela, Hlas vnuknutia: „A budú nad Tebou potriasať hlavami a spýtajú sa: ,A kedy to bude?‘ Vrav: ,Možno je to už blízko!‘“ Dôsledky samotného tohto verša ľuďom sveta postačujú. Kiež by nad ním vo svojich srdciach premýšľali!

23

Milostivý Bože! Ako ďaleko zblúdili títo ľudia z cesty Božej! Hoc’ deň zmŕtvychvstania nastal prostredníctvom Muḥammadovho zjavenia, hoc’ Jeho svetlo a znamenia obklopili zem a všetkým v nej, títo ľudia sa Mu i tak vysmievali, oddali sa modlám, ktoré duchovní danej doby vytvorili vo svojich márnivých a planých výmysloch, a ochudobnili sa o svetlo nebeskej milosti a spŕšky božského milosrdenstva. Veď biedny chrobák nikdy nemôže ucítiť vôňu svätosti a netopier temnoty nikdy nemôže uzrieť žiaru slnca.

24

Takéto udalosti sa diali v dňoch každého Prejavu Božieho. Tak, ako Ježiš povedal: „Musíte sa narodiť znova.“ A opäť vraví: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch.“ Tieto slová znamenajú, že ten, kto je v každom zriadení zrodený z Ducha a je oživený dychom Prejavu svätosti, ten je vskutku z tých, ktorí dospeli k „životu“ a k „zmŕtvychvstaniu“ a vstúpili do „raja“ lásky Božej. A ostatní sú odsúdení na „smrť“ a „zatratenie“, odsúdení na „oheň“ neviery a na „hnev“ Boží. Vo všetkých písmach, knihách a kronikách bol vynesený rozsudok smrti, ohňa, slepoty, nedostatku porozumenia a sluchu nad tými, ktorých pery nezakúsili z nadpozemského pohára pravého porozumenia a ktorých srdcia boli vo svojom dni ochudobnené o milosť Ducha Svätého. Tak, ako už bolo zaznamenané: „Srdcia majú, ktorými nechápu.“

25

Na inom mieste v evanjeliu stojí: „A stalo sa, že jedného dňa zosnul otec jedného z učeníkov Ježišových. Tento učeník oznámil smrť svojho otca Ježišovi a požiadal Ho, aby mu dovolil odísť a pochovať ho. Nato mu Ježiš, tá Podstata odpútanosti, odvetil slovami: „Nechaj mŕtvych pochovať svojich mŕtvych.“

26

Podobne prišli dvaja z ľudu kúfijského za ‘Alím, Vládcom verných. Jeden z nich vlastnil dom a chcel ho predať, ten druhý ho mal kúpiť. Dohodli sa, že obchod sa uskutoční a že zmluvu spíšu s vedomím ‘Alího. Tento vysvetľovateľ zákona Božieho povedal pisárovi: „Píš: ,Mŕtvy kúpil od iného mŕtveho dom. Tento dom vymedzuje štvoro hraníc. Jedna sa tiahne k náhrobku, druhá ku krypte hrobu, tretia k ṣiráṭu, štvrtá buď k Raju alebo k peklu.‘“ Premýšľaj! Keby tieto dve duše boli bývali oživené zatrúbením ‘Alího, keby boli bývali silou jeho lásky povstali z hrobu mýlky, určite by nad nimi nebol vynesený rozsudok smrti.

27

V každom veku a storočí nemali Proroci Boží a ich vyvolení žiaden iný cieľ než potvrdiť duchovný význam pojmov „život“, „ zmŕtvychvstanie“ a „súd“. Ak vo svojom srdci čo i len na chvíľu zvážiš výrok ‘Alího, zaiste objavíš všetky tajomstvá skryté v pojmoch „hrob“, „hrobka“, „ṣiráṭ“, „raj“ a „peklo“. Och! Aké divné a žalostné! Hľa, všetci ľudia sú uväznení v hrobke ega a ležia pochovaní v najväčších hlbinách svetských túžob! Ak by si získal čo i len kvapôčku z krištáľových vôd božského poznania, razom by si si uvedomil, že pravý život nepredstavuje život tela, ale život ducha. Pretože život tela prináleží rovnako ľuďom i zvieratám, no život ducha patrí len ľuďom s čistým srdcom, ktorí ochutnali z oceánu viery a zakúsili ovocie istoty. Tento život nezná smrť a toto bytie je korunované nesmrteľnosťou. Tak, ako bolo povedané: „Pravý veriaci žije i v tomto svete, i vo svete ďalšom.“ Ak sa „životom“ mieni pozemský život, je zrejmé, že po ňom musí nasledovať smrť.

28

Podobne túto vznešenú pravdu a toto najvznešenejšie slovo dosvedčujú záznamy všetkých písiem. Nasledujúci verš z Koránu zjavený o Ḥamzihovi, „Kniežati mučeníkov“ , a o Abú-Jahlovi je navyše žiarivým dôkazom a jasným doložením pravdy Nášho výroku: „Či mŕtvy, ktorého sme vzkriesili a ktorému sme určili svetlo, aby ním mohol kráčať medzi ľuďmi, bude sťa ten, ktorý prebýva v temnotách, z ktorých nevyjde?“ Tento verš zostúpil z nebies Prvotnej vôle v čase, keď sa Ḥamzih už odel do posvätného šatu viery a Abú-Jahl bol stále neoblomnejším vo svojom odpore a neviere. Z Prameňa všemocnosti a Zdroja večnej svätosti vzišiel rozsudok, ktorý Ḥamzihovi prisúdil život večný a Abú-Jahla odsúdil k večnému zatrateniu. Po tomto znamení vzbĺkli ohne neviery v srdciach bezvercov najžeravejším plameňom a podnietili ich poprieť Jeho pravdu. Hlasne vykrikovali: „Kedy Ḥamzih zomrel? Kedy bol vzkriesený? V ktorej hodine mu bol daný takýto život?“ Nepochopili význam týchto vznešených výrokov ani nepožiadali uznávaných vykladačov viery o objasnenie, aby sa im tak mohlo dostať kropaje z Kawtharu božského poznania, a preto medzi ľuďmi vzplanuli také ohne rozbrojov.

29

Dnes vidíš, ako sa všetci ľudia, urodzení i prostí, bez ohľadu na žiarivú nádheru Slnca božského poznania pridŕžajú spôsobov zavhrnutiahodných prejavov Kniežaťa temnoty. Neustále od nich požadujú, aby im pomohli rozriešiť nejasnosti ich viery, a oni pre nedostatok poznania odpovedajú tak, aby neohrozili svoju slávu či bohatstvo. Je zrejmé, že tieto duše, ktoré sú rovnako biedne a úbohé ako chrobač, nevdýchli vánok večnosti presýtený pižmovou vôňou, ani nikdy nevstúpili do Riḍvánu nebeského potešenia. Ako teda môžu iným odovzdávať nepominuteľnú vôňu svätosti? Takéto je ich správanie a takým zostane naveky. Len tí dospejú k poznaniu Slova Božieho, ktorí sa k Nemu obrátia a zamietnu prejavy Satana. Boh tak opätovne potvrdil zákon o dni Svojho zjavenia a zapísal ho perom moci na tajuplnú tabuľku ukrytú za závojom nebeskej slávy. Keby si dbal na tieto slová, keby si v srdci uvažoval o ich vonkajšom a vnútornom význame, porozumel by si významu všetkých nepochopiteľných záhad, ktoré sa v súčasnosti stali neprekonateľnou prekážkou stojacou medzi ľuďmi a znalosťou o súdnom dni. Potom by ťa už nemiatli žiadne otázky. Dúfame, že ak Boh dá, od oceánu božského milosrdenstva sa nevrátiš naprázdno, že už potom nebudeš vysmädnutý a že po príchode z nepomíňajúcej Svätyne túžby svojho srdca nebudeš zúfalý. Nech sa teraz ukáže, čo svojím hľadaním a úsilím dosiahneš.

30

Pokračujme však: Naším zámerom pri predkladaní týchto právd bolo dokázať zvrchovanosť Toho, kto je Kráľom kráľov. Buď spravodlivý: Či táto zvrchovanosť, ktorá vyslovením jediného Slova preukázala taký prenikavý vplyv, prevahu a nesmiernu majestátnosť, neprevyšuje svetskú vládu kráľov zeme, ktorí si napriek starostlivosti o svojich poddaných a napriek pomoci chudobným môžu byť istí len povrchnou a pomíňajúcou vernosťou, pričom ale v ľudských srdciach nevyvolávajú ani náklonnosť, ani úctu? Či si oná zvrchovanosť mocou jediného slova nepodmanila celý svet, nevzkriesila a neoživila ho? Čože? Môže sa prízemný prach porovnávať s Tým, kto je Pánom pánov? ‘Ký jazyk by sa odvážil vypovedať ten nesmierny rozdiel, ktorý medzi nimi existuje? Veru, žiadne prirovnanie nedosiahne posvätený svätostánok Jeho zvrchovanosti. Keby sa človek zamyslel, určite by pochopil, že i služobník Jeho prahu vládne všetkému stvorenému! Toto sa už udialo a v budúcnosti sa to prejaví.

31

Toto je však len jeden z významov duchovnej zvrchovanosti, ktorý sme predložili v súlade so schopnosťami a chápaním ľudí. Pretože On, ten Hýbateľ všetkých bytostí, ten slávny Obličaj, je zdrojom takej moci, že ani tento Ukrivdený ju nemôže zjaviť, ani títo nehodní ľudia pochopiť. On je nekonečne povznesený nad ľudskú chválu Jeho zvrchovanosti! On je slávny nadovšetko, čo Mu ľudia pripisujú!

32

A teraz uváž vo svojom srdci, že by zvrchovanosť znamenala pozemskú zvrchovanosť a svetskú vládu, že by mala znamenať podrobenie a vonkajšiu vernosť všetkých národov a kmeňov zeme, vďaka čomu by Jeho milovaní mali byť povýšení a žiť v mieri a Jeho nepriatelia ponížení a sužovaní. Takáto podoba zvrchovanosti by nezodpovedala Bohu samotnému, Zdroju všetkého panovania, ktorého majestátnosť a moc všetko dosvedčuje. Veď či nevidíš, že väčšina ľudstva sa nachádza v područí Jeho nepriateľov? Či sa všetci neodvrátili od cesty Jeho potešenia? Či nečinili to, čo zakázal, a nevykonali, ba dokonca zavrhli a odporovali tomu, čo prikázal? Či Jeho priatelia neboli vždy obeťami krutosti Jeho nepriateľov? Všetko toto je jasnejšie než žiara poludňajšieho slnca.

33

Vedz preto, ó zvedavý hľadajúci, že v očiach Boha a Jeho vyvolených pozemská zvrchovanosť nie je a nikdy nebude nič hodna. Navyše, ak by sa prevaha a vláda vysvetľovala ako pozemská nadradenosť a dočasná moc, aké nemožné by ti bolo vysvetliť tieto verše: „A vskutku Naše vojská zvíťazia.“ „Dúfajú, že svojimi ústami vyhasia Božie svetlo. Avšak Boh chce Svoje svetlo zdokonaliť, i keby sa to bezvercom protivilo.“ „On vládne nad všetkým.“ Podobne túto pravdu dosvedčuje i veľká časť Koránu.

34

Keby plané tvrdenia týchto pomätených a biednych duší boli pravdivé, neostávalo by im nič iné než zamietnuť všetky tieto sväté výroky a nebeské zmienky. Pretože na svete sa nenájde znamenitejší bojovník, ktorý by bol bližšie k Bohu, než Ḥusayn, syn ‘Alího. Bol taký jedinečný a neporovnateľný. „Na svete mu nik nebol roveň.“ Napriek tomu si sa však určite dopočul, čo sa mu prihodilo. „Božia kliatba nech padne na hlavu utláčateľov!“

35

Čo keby sa doslovne vysvetľoval tento verš: „A vskutku Naše vojská zvíťazia?“ Je zrejmé, že potom by sa v žiadnom prípade nevzťahoval na Bohom vyvolených a Jeho vojsko. A to preto, že Ḥusayn, ktorého hrdinstvo je zjavné ako slnce, nakoniec zdrvený a podmanený ochutnal pohár mučeníctva v Karbile v zemi Ṭaff. To isté platí o posvätnom verši: „Dúfajú, že svojimi ústami vyhasia Božie svetlo. Avšak Boh chce Svoje svetlo zdokonaliť, hoc’ sa to bezvercom protiví.“ Ak by sa vysvetľoval doslovne, nikdy by nezodpovedal pravde. Pretože národy zeme v každej dobe zdanlivo uhasili svetlo Boha a zhasli Lampy Božie. Ako by sa teda dal objasniť vzostup prevahy týchto Lámp? Čo by mohla znamenať schopnosť Božej vôle „zdokonaliť Jeho svetlo“? Ako sme už videli, nepriateľstvo bezvercov bolo také veľké, že žiadna z týchto božských Žiar nikdy nenašla úkryt a ani nezakúsila z pohára pokoja. Tak veľmi boli utláčané, že i ten najposlednejší z ľudí týmto Podstatám bytia uštedril, čo ho len napadlo. Ľudia toto utrpenie pozorovali a sledovali. Ako teda môžu takíto ľudia byť schopní pochopiť a vyložiť tieto Božie slová, tieto verše nekonečnej slávy?

36

No tieto verše nemajú ten význam, ktorý si predstavovali. Veď pojmy „prevaha“, „moc“ a „panovanie“ majú úplne inú povahu a zmysel. Zváž napríklad prenikavú moc kvapôčiek Ḥusaynovej krvi, ktorá pokropila zem. Akú nadvládu a vplyv má na telá i duše ľudí samotný prach vďaka posvätnosti a moci tej krvi! Tento vplyv je taký silný, že keď sa niekto túžil uzdraviť z nemoci, vyliečil sa tým, že sa dotkol prachu tej posvätnej pôdy, a ak si niekto prial uchrániť svoj majetok, tak s bezpodmienečnou vierou a porozumením uchovával vo svojom dome trošku tejto svätej zeme, čím ustrážil celé svoje vlastníctvo. Toto sú vonkajšie prejavy jej moci. A keby sme mali spomenúť jej utajené schopnosti, určite by povedali: „Vskutku považoval prach za Pána pánov a úplne zanevrel na vieru Božiu.“

37

Ďalej si spomeň na hanebné okolnosti Ḥusaynovho umučenia. Premýšľaj o jeho osamotenosti, o tom, ako sa zdanlivo nenašiel nik, kto by mu pomohol, nik, kto by sa ujal jeho tela a pochoval ho. Napriek tomu si však povšimni, koľko len je dnes ľudí prichádzajúcich z najvzdialenejších končín zeme odetých do pútnického rúcha hľadajúcich miesto jeho umučenia na to, aby mohli na prah jeho svätyne skloniť hlavu! Taká je prevaha a moc Božia! Taká je sláva Jeho vlády a majestátnosti!

38

Pretože sa to stalo až po Ḥusaynovom umučení, nemysli si, že všetka táto sláva mu nepriniesla žiaden prospech. Pretože táto svätá duša je nesmrteľná, žije život Boží a prebýva v úkryte nebeskej slávy na Sadrihu nebeského zvítania. Tieto Podstaty bytia sú žiarivými Príkladmi obete. Obetovali a i naďalej obetúvajú život, majetok, duše, ducha, úplne všetko na chodníku Všemilovaného. Žiadne postavenie, nech by bolo akokoľvek vznešené, by ich viac nemohlo tešiť. Pretože milujúci nemajú inej túžby než potešenie Milovaného a iného cieľa než zvítanie s Ním.

39

Ak by sme si priali poskytnúť ti záblesk záhad Ḥusaynovho mučeníctva a zjaviť ti jeho plody, tieto stránky by na to nikdy nestačili a ani ich význam by sa nevyčerpal. Dúfame, že ak Boh dá, vánok milosrdenstva zavanie a božská Vesna odeje strom bytia rúchom nového života. Tak budeme môcť odhaliť záhady božskej Múdrosti a vďaka Jeho prozreteľnosti sa stať nezávislými od poznania všetkých vecí. Zatiaľ sme si však všimli, že toto postavenie dosiahla len hŕstka duší oprostená od všetkého uznania. Nech budúcnosť ukáže, ako rozhodne Boží súd a čo zjaví Svätostánok Jeho rozhodnutia. Takto ti rozpovedáme o zázrakoch Božej veci a zaplavujeme tvoj sluch hudbou nebeského nápevu, aby si mohol dospieť k pravému poznaniu a zakúsiť z jeho plodov. Preto s určitosťou vedz, že i keď tieto Žiary nebeskej majestátnosti prebývajú v prachu, i tak je ich pravým obydlím stolec slávy v ríšach na výsostiach. I keď nemajú žiadne pozemské statky, i tak sa vznášajú v ríšach nezmerného bohatstva. I keď sú kruto sužovaní v zajatí nepriateľa, i tak sedia po pravici moci a nebeského panovania. Uprostred temnoty poníženia na nich žiari svetlo nepomíňajúcej slávy a ich bezmocnosť zahŕňajú znamenia neprekonateľnej zvrchovanosti.

40

Tak jedného dňa Ježiš, Máriin Syn, sedel, prevrával nápevom Ducha Svätého a vyriekol i takéto slová: „Ó ľudia! Poľná tráva mi je pokrmom. Ňou si tíšim hlad. Prach mi je lôžkom, mesačný svit mi je v noci lampou a tátošom sú mi vlastné nohy. Hľa, ktože je na zemi bohatší?“ Pri spravodlivosti Božej! Tisícky pokladov krúžia okolo tejto chudoby a myriady kráľovstiev slávy túžia po takomto ponížení! Keby si dospel ku kvapôčke z oceánu vnútorného významu týchto slov, určite by si zanevrel na svet a všetko, čo v ňom je, a tak ako Fénixa by ťa pohltili plamene neutíchajúceho Ohňa.

41

Podobne sa vraví, že istého dňa sa pred Ṣádiqom na svoju chudobu sťažoval jeden z jeho druhov. Na to odvetil Ṣádiq, tá nesmrteľná krása: „Vskutku si bohatý a vypil si dúšok hojnosti.“ Tú núdznu dušu zmiatli slová vyslovené oným oslnivým obličajom, a tak riekla: „Kdeže je moje bohatstvo? Veď nemám ani grajciar.“ Ṣádiq nato poznamenal: „Či nemáš našu lásku?“ Odpovedal: „Áno, mám ju, ó synu Proroka Božieho!“ A Ṣádiq sa spýtal: „Vymeníš túto lásku za tisícku dinárov?“ Odpoveď znela: „Nie, nikdy ju nezamením, i keby mi dávali svet a všetko, čo v ňom je!“ Ṣádiq potom podotkol: „Ako by sa teda mohol nazývať núdznym niekto, kto vlastní takýto poklad?“

42

Táto chudoba a toto bohatstvo, toto poníženie a sláva, táto vláda, moc a všetko ostatné, k čomu sa upierajú zraky týchto márnivých a pomätených duší a na čo sa viažu ich srdcia, to všetko sa na onom Dvore rozplýva v úplnú ničotu! Tak, ako riekol: „Ó ľudia! Nie ste viac než bedári, ktorí potrebujú Boha. Boh je však Bohatý, Sebepostačujúci.“ „Bohatstvom“ sa teda mieni nezávislosť od všetkého okrem Boha a „chudobou“ nedostatok toho, čo pochádza od Boha.

43

Rovnako si spomeň na ten deň, keď židia obklopili Ježiša, Syna Márie, a nútili Ho, aby doznal, či tvrdí, že je Mesiáš a Prorok Boží. Následne Ho chceli vyhlásiť za bezverca a odsúdiť Ho na smrť. Potom tú Dennicu na nebi božského zjavenia odviedli k Pilátovi a Kaifášovi, ktorý bol popredným duchovným danej doby. V paláci sa zhromaždili všetci najvyšší kňazi a zoskupil sa tiež zástup ľudí, aby sa prizerali Jeho utrpeniu, aby sa Mu posmievali a zasadzovali Mu rany. I keď sa Ho opakovane opytovali, dúfajúc, že dozná Svoje tvrdenie, On mlčal a neprehovoril. Nakoniec povstal ten, ktorého Boh preklial, podišiel k Ježišovi a zaprisahával Ho: „Či si netvrdil, že si Božský Mesiáš? Či si nevravel: ,Som Kráľ kráľov, Moje slovo je Slovo Božie a Ja ruším sabatný deň?‘“ Nato Ježiš pozdvihol hlavu i riekol: „Azda nevidíš Syna človeka sedieť na pravej strane moci a sily?“ To boli Jeho slová. No uváž, ako Mu zdanlivo chýbala všetka moc okrem vnútornej moci, ktorá pochádzala od Boha a ktorá obklopila všetko v nebesiach i na zemi. Ako by som mohol vyrozprávať všetko, čo Ho postretlo po tom, čo tieto slová vyriekol? Ako by som popísal ich odporné chovanie voči Nemu? Nakoniec na Jeho požehnanú bytosť navŕšili toľké strasti, že sa vzniesol do štvrtého neba.

44

Taktiež je zaznamenané v Evanjeliu podľa Sv. Lukáša, že jedného dňa Ježiš prechádzal okolo žida, ktorý bol chromý a ležal na posteli. Keď Ho žid uzrel, spoznal Ho a prosil o pomoc. Ježiš mu povedal: „Vstaň z postele. Odpustené sú ti tvoje hriechy.“ Niektorí okolostojaci židia odporovali: „Kto môže odpúšťať hriechy okrem samého Boha?“ A Ježiš okamžite poznal ich myšlienky a odpovedal im: „Čože je ľahšie, povedať chromému: Vstaň a vezmi svoju posteľ a choď, a či povedať: Odpustené sú ti tvoje hriechy!? Aby ste vedeli, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy.“ Toto je skutočná zvrchovanosť a takáto je moc Bohom vyvolených! Všetko to, čo sme opakovane zmienili, i jednotlivosti, ktoré sme z rôznych zdrojov citovali, to všetko nemá iný dôvod než, aby sme ti umožnili pochopiť význam zmienok v prehovoroch Bohom vyvolených tak, aby si pre určité výroky nezakolísal a aby sa ti srdce nenaplnilo zúfalstvom.

45

Takto môžeme pevným krokom kráčať chodníkom istoty, aby nám azda vánok vanúci z lúčin spokojnosti Božej priniesol ľúbezné vône božského prijatia a umožnil nám, pomíňajúcim smrteľníkom, aby sme dospeli ku Kráľovstvu večnej slávy. Potom pochopíš vnútorný význam zvrchovanosti i podobných otázok, o ktorých sa tradície a písma zmieňujú. Ďalej je ti už zrejmé a známe, že ľud Koránu ľpie na tom, na čom ľpeli židia i kresťania, a že tie isté výčitky, ktoré vŕšili na Krásu Muḥammada, vznáša i teraz a možno ich tiež doložiť odsúdením „Bodu Bayánu“ (Kiež sú Mu obetované duše všetkých, ktorí prebývajú v kráľovstve božských zjavení!). Hľa, akí sú pomätení! Vravia presne tie isté slová, ktoré kedysi vyriekli židia, a nevedia to! Aké vhodné a pravdivé sú slová, ktoré sa ich týkajú: „Nechajte ich, nech sa zaoberajú vlastnými rečami!“ „Pri Tvojom živote, ó Muḥammad! Popadlo ich šialenstvo vlastných márnivých výmyslov!“

46

A keď Nevidená, Večná, božská Podstata dala podnet, aby Muḥammadova Dennica vystúpila nad obzor poznania, židovskí duchovní okrem iného namietali, že Boh po Mojžišovi už nemá zoslať ďalšieho Proroka. Veď písma sa zmieňujú o Duši, ktorá sa určite musí prejaviť a ktorá podporí vieru a zastane sa záujmov Mojžišovho ľudu tak, aby Mojžišov zákon ovládol celú zem. Tak sa Kráľ večnej slávy vo Svojej knihe zmienil o slovách, ktoré vyslovili ľudia blúdiaci v údolí oddialenia a mýlky: „,Ruka Božia,‘ vravia židia, ,je spútaná okovami.‘ Nech sú ich ruky spútané okovami a nech sú prekliati za to, čo vyriekli! Kdeže, Jeho ruky sú rozprestreté!“ „Božia ruka je nad ich rukami.“

47

I keď vykladači Koránu rozmanito popisovali okolnosti zjavenia tohto verša, predsa by si sa mal snažiť, aby si pochopil jeho zmysel. Vraví: Aká faloš je to, čo si židia predstavovali! Ako by mohla byť ruka Toho, kto je v pravde Kráľom, ktorý spôsobil, že sa zjavil obličaj Mojžiša, a ktorý Mu udelil prorocké rúcho, ako by mohla byť takáto ruka spútaná okovami a reťazami? Ako si možno predstavovať, že nie je schopný po Mojžišovi zoslať ďalšieho Posla? Uzri absurdnosť ich tvrdenia! Ako veľmi sa odklonili od chodníka poznania a porozumenia! Povšimni si, ako sa i v tomto dni všetci ľudia zaoberali takými pomätenými absurdnosťami. Vyše tisícky rokov odriekajú tento verš, nevedomky odsudzujú židov a pritom vôbec netušia, že oni sami otvorene i potajme zastávajú názory a presvedčenie židovského ľudu! Určite si si vedomý ich planých tvrdení, že všetko zjavenie skončilo, že portály božského milosrdenstva sú zatvorené, že z úsvitov večnej svätosti už nikdy nevyjde slnce, že Oceán nekonečnej štedrosti naveky utíchol a že Poslovia Boží sa prestali zjavovať zo Svätostánku pradávnej slávy. To je miera chápania týchto úzkoprsých, opovrhnutiahodných ľudí. Predstavujú si, že ustal prúd Božej všetko zahrňujúcej milosti a hojného milosrdenstva. O jeho zastavení však žiaden um nemôže uvažovať. Povstali zo všetkých strán, bedrá si opásali ukrutnosťou a vynaložili všetky sily na to, aby horkými vodami svojich márnivých výmyslov uhasili plameň Božieho horiaceho Kra. Úplne zabudli, že tienidlo moci vo vlastnej tvrdzi ochráni Lampu Božiu. Krajná núdza, do ktorej títo ľudia upadli, im určite postačuje, pretože boli ochudobnení o poznanie zásadného Zámeru a znalosť Záhady a Podstaty veci Božej. Pretože najvyššia a najvynímajúcejšia sa milosť, ktorej sa človeku dostalo, je uznať Boha a „dosiahnuť Jeho prítomnosť“. Toto bolo prisľúbené všetkým ľuďom. Toto je najväčšia miera milosti, ktorú nadovšetko Štedrý, Pradávny z dní, udelil človeku, a predstavuje úplnosť Jeho dokonalej štedrosti voči Jeho stvoreniam. Nik z tohto ľudu neokúsil z tejto milosti a štedrosti a nik nedostal túto najvznešenejšiu poctu. Aké početné sú tie zjavené verše, ktoré výslovne dosvedčujú tento najzávažnejší a najvznešenejší námet. A predsa ho odmietajú a prekrucujú podľa vlastných túžob. Tak, ako zjavil: „A čo sa týka tých, ktorí neveria v znamenia Božie a v to, že sa s Ním niekedy stretnú, tí si budú z Mojej milosti zúfať a čaká ich žalostný trest.“ Taktiež vraví: „Tí, ktorí pamätajú na to, že dosiahnu prítomnosť svojho Pána a že sa k Nemu i navrátia.“ Taktiež pri inej príležitosti vraví: „Tí, pre ktorých je stretnutie s Bohom samozrejmosťou, vravia: ,Ako často s Božou vôľou malá družina rozprášila obrovskú armádu!‘“ A pri ďalšej príležitosti zjavil: „Nech ten, kto dúfa, že dosiahne prítomnosť svojho Pána, koná dielo spravodlivé.“ A taktiež vraví: „On nariaďuje všetko. On ukazuje Svoje znamenia, aby ste mohli pevne veriť, že dosiahnete prítomnosť svojho Pána.“

48

Tento ľud zamietol všetky uvedené verše, ktoré neomylne potvrdzujú skutočnosť „dosiahnutia božskej prítomnosti“. Vo svätých písmach nebol žiaden námet vyjadrený dôraznejšie. Napriek tomu sa však pripravil o toto povznesené a najvznešenejšie miesto, o toto najvýsostnejšie a slávne postavenie. Niektorí odporovali, že „dosiahnutie božskej prítomnosti“ znamená „zjavenie“ Boha v deň zmŕtvychvstania. Ak vyhlásia, že „zjavenie“ Boha označuje „všeobecné zjavenie“, je jasné a zrejmé, že takéto zjavenie už vo všetkom jestvuje. Pravdivosť tohto výroku sme už preukázali, keď sme dokázali, že všetko prijíma a prejavuje krásy dokonalého Kráľa a že v zrkadlách bytostí jestvujú a prejavujú sa znamenia zjavenia Slnca, Zdroja všetkej nádhery. Veru, keby človek hľadel zrakom božského a duchovného vnímania, razom by uznal, že vôbec nič nemôže jestvovať bez zjavenia krásy Boha, dokonalého Kráľa. Uváž, ako všetko stvorené výslovne dosvedčuje, že sa v ňom zjavilo vnútorné Svetlo. Podívaj sa, ako sa vo všetkých veciach otvorili portály Riḍvánu Božieho, aby hľadajúci mohli dospieť k mestám porozumenia a múdrosti a vstúpiť do záhrad poznania a moci. V každej záhrade uzrú v komnatách prehovoru tajuplnú nevestu vnútorného významu odetú do úplnej milosti a plného šatu. Väčšina veršov Koránu naznačuje a dosvedčuje tento duchovný námet. Výrečným dôkazom toho je verš: „Ani niet ničoho, čo by neoslavovalo Jeho chválu.“ Verné svedectvo podáva verš: „Všetko sme zaznamenali a zapísali.“ Ak sa „dosiahnutím božskej prítomnosti“ mieni dosiahnutie poznania takéhoto zjavenia, je zrejmé, že všetci ľudia už dospeli do prítomnosti nezmeniteľného Obličaja onoho neporovnateľného Kráľa. Prečo teda obmedzovať toto zjavenie na deň zmŕtvychvstania?

49

A ak by tvrdili, že „božskou prítomnosťou“ sa mieni „určité zjavenie Boha“, čo istí súfijovia pomenovávali ako „Najsvätejší Prúd“, ak by bola v samotnej Podstate, je zrejmé, že na večnosť bola v božskom Poznaní. V prípade, že by bol tento predpoklad pravdivý, „dosiahnutie božskej prítomnosti“ v tomto zmysle samozrejme nie je možné pre nikoho, pretože toto zjavenie sa obmedzuje na najvnútornejšiu Podstatu, ktorú nemôže dosiahnuť nik. „Cesta je zahradená a všetko hľadanie zamietnuté.“ Nech sa mysle nebesami obľúbených vznesú akokoľvek vysoko, nikdy nemôžu dosiahnuť takéto postavenie, nehovoriac už o porozumení zastretých a obmedzených myslí.

50

A keby povedali, že „božskou prítomnosťou“ sa mieni „druhotné zjavenie Božie“ vysvetľované ako „Svätý prúd“, dá sa pripustiť, že to platí pre svet stvorenia, to jest, pre ríšu prvotného a pôvodného zjavenia Boha. Takéto zjavenie sa obmedzuje na Jeho Prorokov a vyvolených, pretože vo svete bytia nejestvuje nik mocnejší. Všetci uznávajú túto pravdu a dosvedčujú ju. Títo Proroci a Bohom vyvolení dostávajú a prejavujú všetky nezmeniteľné prídomky a mená Boha. Sú zrkadlami, ktoré pravdivo a verne odrážajú svetlo Boha. Všetko, čo sa na nich vzťahuje, sa v skutočnosti vzťahuje na samotného Boha, ktorý je i Viditeľný, i Neviditeľný. Poznať toho, kto je Pôvodcom všetkého, a dosiahnuť Ho, nie je možné inak než poznaním a dosiahnutím týchto žiarivých Bytostí, ktoré pochádzajú zo Slnca pravdy. Preto, ak dosiahneme prítomnosť týchto svätých Žiar, dosiahneme „prítomnosť Boha“ samotného. Vďaka ich poznaniu sa prejavuje poznanie Božie a vďaka žiare ich obličaja sa zjavuje nádhera Tváre Božej. Vďaka rozmanitým prídomkom týchto Podstát odpútanosti, ktoré sú i prvé, i posledné, i videné, i skryté, je zrejmé, že Ten, kto je Slncom pravdy, je „i Prvý, i Posledný, i Videný, i Skrytý“ . To isté platí o ostatných povznesených menách a vznešených prídomkoch Božích. Preto každý, kto v ktoromkoľvek zriadení uznal a dosiahol prítomnosť týchto slávnych, týchto žiarivých a najznamenitejších Žiar, vskutku dosiahol „prítomnosť Boha“ samotného a vstúpil do mesta večného a nesmrteľného života. Dosiahnuť túto prítomnosť možno len v dni zmŕtvychvstania, ktorý je dňom, v ktorom vďaka Svojmu všezahŕňajúcemu zjaveniu povstáva samotný Boh.

51

Taký je význam „dňa zmŕtvychvstania“, o ktorom sa vraví vo všetkých písmach a ktorý bol oznámený všetkým ľuďom. Premýšľaj, či si možno predstaviť cennejší, mocnejší a slávnejší deň než tento? Či by sa mal človek ochotne vzdať jeho milosti a ochudobniť sa o prejavy jeho štedrosti, ktoré ako svieže spŕšky padajú z nebies milosrdenstva na celé ľudstvo? Presvedčivo sme dokázali, že niet významnejšieho dňa, než je tento deň, a že niet slávnejšieho zjavenia, než je toto zjavenie. Predložili sme všetky tieto závažné a neomylné dôkazy, ktoré nemôže spochybniť žiadna chápajúca myseľ a ani žiaden učený človek prehliadnuť. Ako by sa človek vôbec mohol pre plané tvrdenia pochybujúcich a domýšľavých pripraviť o takú štedrú milosť? Či neslyšali známu tradíciu: „Keď povstane Qá’im, ten deň je dňom zmŕtvychvstania.“ Podobne i imámovia, tie neuhasiteľné svetlá božského vedenia, vysvetlili tento verš: „Čo iného môžu očakávať než, že k nim Boh zostúpi zahalený do oblakov?“ Je to znamenie, ktoré neodškriepiteľne považovali za jednu z čŕt dňa zmŕtvychvstania a za zmienku o Qá’imovi a o Jeho prejave.

52

Preto sa snaž, ó brat môj, pochopiť význam „zmŕtvychvstania“ a očisti svoj sluch od planých rečí týchto odpadlíkov. Ak by si vstúpil do ríše úplnej odpútanosti, razom by si dosvedčil, že niet mocnejšieho dňa nad tento deň a že si nemožno predstaviť úžasnejšie zmŕtvychvstanie než toto zmŕtvychvstanie. Jeden poctivý skutok vykonaný v tomto dni sa rovná všetkým cnostným činom, ktoré ľudia vykonali za myriady storočí. Dokonca Boha prosíme o odpustenie za takéto prirovnanie! Pretože vskutku odmena, ktorú si takýto skutok zasluhuje, nesmierne prevyšuje a presahuje predstavy ľudí. Tieto nechápajúce a úbohé duše nepochopili pravý význam „zmŕtvychvstania“ a „dosiahnutia božskej prítomnosti“, a preto sa úplne pripravili o túto milosť. I keď jediným a zásadným zmyslom úsilia a námahy vynaloženej na získanie všetkej učenosti je dosiahnuť a uznať toto postavenie, i tak sú všetci pohrúžení do svojho materiálneho bádania. Odoprú si každú chvíľku odpočinku, a pritom úplne prehliadajú toho, kto je Podstatou všetkej učenosti a skutočným Cieľom ich hľadania! Zdá sa, akoby sa ich pery nikdy nedotkli pohára božského Poznania. A nezdá sa ani, že by dospeli čo i len ku kvapôčke zo spŕšok nebeskej milosti.

53

Zváž, ako sa môže právom nazývať učeným ten, kto v dni Božieho zjavenia nedospeje k milosti „Božskej prítomnosti“ a neuzná Jeho Prejav, bez ohľadu na to, že celé veky strávil vyhľadávaním poznania a nadobudol všetku obmedzenú a materiálnu učenosť ľudí? Je určite zrejmé, že sa v žiadnom prípade nemôže považovať za človeka obdareného pravým poznaním. Ale ak sa táto najvyššia pocta dostane tomu najnegramotnejšiemu zo všetkých ľudí, bude vskutku započítaný medzi božských učencov, ktorých poznanie pochádza od Boha. Veď takýto človek dospel k vrcholu poznania a dosiahol samotné výšiny učenosti.

54

I toto postavenie predstavuje jedno zo znamení dňa zjavenia. Tak, ako bolo povedané: „Ponížených spomedzi vás povýši a povýšených poníži.“ A podobne zjavil i v Koráne: „Želáme si preukázať láskavosť tým, ktorí boli na zemi ponížení. Z nich učiníme duchovných predstaviteľov ľudí a ustanovíme ich Svojimi dedičmi.“ Dnes sme svedkami toho, že mnohí duchovní odmietli Pravdu, upadli preto do najväčších hĺbok nevedomosti a prebývajú v nich. Ich mená boli vymazané zo zvitku slávnych a učených. A koľkí neznalí prijali vieru, vďaka čomu sa vzniesli do výšin a dosiahli vysoký vrchol poznania. Ich mená zapísalo Pero moci na tabuľku božského Poznania. Tak teda „Boh potvrdí či zruší čokoľvek, čo si želá, pretože On má Zdroj zjavenia“. Preto bolo povedané: „Hľadať dôkaz, ktorý už bol uznaný, nie je ničím iným než neprístojným skutkom. Prahnúť po poznaní, keď bol dosiahnutý Predmet všetkej učenosti, je v pravde odsúdeniahodné.“ Vrav: Ó ľudia zeme! Podívajte sa na tohto rozohneného Mládenca, ktorý sa ponáhľa nekonečnou hlbinou Ducha zvestujúc vám toto posolstvo: „Ľa, Lampa Božia žiari.“ I nabáda vás, aby ste dbali na Jeho vec žiariacu v irackej zemi nad úsvitom večnej svätosti i napriek tomu, že je ukrytá v závojoch pradávnej nádhery.

55

Ó môj priateľu! Keby vtáča tvojej mysle preskúmalo nebesia zjavenia Koránu, keby premýšľalo nad ríšou božského poznania, ktorá sa v nich skrýva, istotne by si pred sebou uvidel otvorené nespočetné dvercia poznania. Určite by si uznal, že to isté, čo dnes zabraňuje ľuďom v tom, aby dospeli k brehom oceánu večnej milosti, bránilo ľuďom v Muḥammadovom zriadení, aby uznali onú božskú Žiaru a aby doznali Jeho pravdu. Taktiež pochopíš záhady „návratu“ a „zjavenia“ a budeš bezpečne prebývať v najhonosnejších komnatách istoty a presvedčenia.

56

A tak sa stalo, že jedného dňa niekoľko Muḥammadových odporcov, ktorí zablúdili ďaleko od nepominuteľnej Božej svätyne, prevravelo k tej neporovnateľnej Kráse tieto posmešné slová: „Vskutku, Boh s nami uzavrel zmluvu, že nebudeme dôverovať apoštolovi, pokiaľ pred našimi zrakmi neučiní obeť, ktorú pohltia plamene z neba.“ Tento verš znamená, že sa Boh s nimi dohodol, že by nemali uveriť v žiadneho posla, pokiaľ neuskutoční zázrak Ábela a Kaina, to jest, pokiaľ neponúkne obeť, ktorú strávi oheň z nebies. Tak to slyšali v príbehu o Ábelovi, ktorý je zaznamenaný v písmach. Na to Muḥammad odvetil: „Apoštoli predo mnou k vám už prišli s jasnými dôkazmi a s tým, o čom hovoríte. Prečo ste ich teda zabili? Rieknite mi, ak ste ľuďmi pravdy.“ A teraz buď úprimný: Ako mohli ľudia žijúci v dňoch Muḥammada jestvovať tisícky rokov predtým v dobe Adama a iných Prorokov? Prečo by Muḥammad, tá Podstata pravdovravnosti, obviňoval ľudí Svojej doby z vraždy Ábela či iných Prorokov? Nemáš inú možnosť než Muḥammada považovať (Nech Boh chráni!) za podvodníka a pomätenca alebo tvrdiť, že títo zlomyseľní ľudia boli tými istými ľuďmi, ktorí v každom veku odporovali a zosmiešňovali Prorokov a Poslov Božích, až kým ich nakoniec všetkých neumučili.

57

Toto zváž vo svojom srdci, aby ti ľúbezný vetrík božského poznania prichádzajúci z lúčin milosrdenstva mohol priviať vôňu prehovoru Milovaného a umožniť tvojej duši, aby dospela k Riḍvánu porozumenia. Pretože spurní ľudia každého veku nepochopili hlbší význam týchto závažných a výstižných prehovorov a pretože sa domnievali, že odpoveď Prorokov Božích sa nevzťahuje na položené otázky, pripisovali tým Podstatám poznania a porozumenia nevedomosť a pomätenosť.

58

Muḥammad sa podobne v inom verši ohradzuje voči ľuďom danej doby. Vraví: „I keď sa predtým modlili za víťazstvo nad neveriacimi, keď k nim prišiel ten, koho poznali, neuverili v Neho. Nech na bezvercoch spočinie Božie prekliatie!“ Premýšľaj o tom, ako tento verš taktiež znamená, že ľudia žijúci v Muḥammadových dňoch boli tými istými ľuďmi, ktorí sa v dňoch predošlých Prorokov preli a bojovali za záujmy Božej viery a za to, aby učili Božiu vec. Ako však mohli byť pokolenia žijúce za čias Ježiša a Mojžiša považované za ten istý ľud, ktorý žil za Muḥammadových dní? A navyše tí, ktorých predtým poznali, bol Mojžiš, Zjaviteľ Pentatea, a Ježiš, Pôvodca evanjelia. Prečo teda Muḥammad povedal: „Keď k nim prišiel ten, koho poznali [to jest Ježiš alebo Mojžiš], neuverili v Neho.“ Či sa Muḥammad zdanlivo nevolal inak? Či neprišiel z iného mesta? Či nehovoril iným jazykom a nezjavil iný zákon? Ako sa teda dá dokázať pravdivosť tohto verša a objasniť jeho význam?

59

Snaž sa preto chápať význam „návratu“, ktorý bol tak výslovne zjavený v samotnom Koráne a ktorý ešte nik nepochopil. Čo vravíš? Ak vravíš, že Muḥammad bol „návratom“ predošlých Prorokov tak, ako to dosvedčuje tento verš, Jeho druhovia potom musia tiež byť „návratom“ predošlých druhov tak, ako „návrat“ minulých ľudí jasne potvrdzujú spomínané verše. Ak toto odmietaš, rozhodne odmietaš i pravdu Koránu, pre ľudí najistejšie svedectvo o Bohu. Podobným spôsobom sa vynasnaž porozumieť významu „návratu“, „zjavenia“ a „zmŕtvychvstania“ dejúcich sa za dní Prejavov božskej Podstaty, aby si vlastnými očami mohol uzrieť „návrat“ svätých duší do posvätených a ožiarených tiel a aby si mohol zmyť prach nevedomosti a očistiť zatemnené ego vodami milosrdenstva, tečúcimi zo Zdroja božského Poznania. Azda potom vďaka moci Božej a vďaka svetlu božského vedenia rozoznáš Ráno večnej nádhery od temnej noci mýlky.

60

Ďalej ti je zrejmé, že Nositelia zverenectva Božieho sa národom zeme zjavujú ako Predstavitelia novej Veci a Nositelia nového posolstva. Pretože sú všetky tieto Vtáčatá nebeského trónu zoslané z nebies vôle Božej a keďže všetky zvestujú Jeho neodolateľnú vieru, považujeme ich za jednu dušu a za rovnakú osobu. Veď všetky pijú z jediného Pohára lásky Božej a zakúšajú z plodov toho istého Stromu jednoty. Každý tento Prejav Boží má dvojaké postavenie. Prvé predstavuje postavenie vyslovenej abstrakcie a zásadnej jednoty. Ak ich z tohto pohľadu všetkých nazývaš jedným menom a popisuješ ich tým istým prídomkom, neodchýlil si sa od pravdy. Tak, ako zjavil: „Medzi Jeho Poslami nečiníme žiadneho rozdielu!“ Veď všetci zvolávajú ľud zeme, aby uznal jednotu Boha, a zvestujú im Kawthar nekonečnej milosti a štedrosti. Všetci sú odetí do prorockého rúcha a sú poctení plášťom slávy. Tak zjavil Muḥammad, Bod Koránu: „Som všetkými Prorokmi.“ Podobne vraví: „Som prvý Adam, Noe, Mojžiš a Ježiš.“ Podobné vyhlásenia učinil i ‘Alí. Takéto výroky, ktoré naznačujú zásadnú jednotu týchto Predstaviteľov jedinosti, zažiarili tiež z Riečísk Božieho nesmrteľného prehovoru i z Pokladníc drahokamov božského poznania a boli zaznamenané v písmach. Tieto Obličaje prijímajú božský príkaz a sú úsvitmi Jeho zjavenia. Toto zjavenie je povznesené nad závoje mnohosti a nad potrebu čísel. Tak vraví: „Naša vec je len jedna.“ Pretože Vec je jedna a tá istá, jej Predstavitelia musia byť jedni a tí istí. Podobne riekli imámovia Muḥammadovej viery, tie lampy istoty: „Muḥammad je náš prvý, Muḥammad je náš posledný, Muḥammad je nám všetkým.“

61

Je ti jasné a zrejmé, že všetci Proroci sú Chrámy veci Božej a že sa objavili odetí do rozličného šatu. Ak budeš hľadieť všímavým zrakom, uzrieš, že všetci prebývajú v rovnakom svätostánku, vznášajú sa v rovnakom nebi, sedia na rovnakom tróne, vyslovujúc rovnaké výroky a zvestujúc tú istú vieru. To je jednota týchto Podstát bytia, týchto Žiar nekonečnej a nezmernej nádhery. Každý z týchto Prejavov svätosti vraví pravdu, ak vyhlási: „Som návratom všetkých Prorokov.“ Podobne v každom zjavení nastáva návrat predchádzajúceho zjavenia, čoho pravdivosť je jasne doložená. Návrat Prorokov Božích tak, ako ho potvrdzujú verše a tradície, bol nezvratne dokázaný, a preto je jednoznačne preukázaný i návrat ich vyvolených. Onen návrat je sám o sebe natoľko zjavný, že si nevyžaduje žiaden dôkaz či potvrdenie. Zváž napríklad to, že jedným z Prorokov bol Noe. Po tom, čo bol odetý do prorockého rúcha a keď bol podnietený Duchom Božím, aby povstal a zvestoval Jeho vec, každý, kto v Neho uveril a uznal Jeho vieru, bol obdarený milosťou nového života. Vskutku o takom človeku sa pravdivo mohlo povedať, že bol znovuzrodený a oživený, pretože pred tým, než uveril v Boha a prijal Jeho Prejav, nachádzal záľubu vo svetských veciach, ako napríklad v pripútanosti k pozemským záležitostiam, k manželke, k deťom, k jedlu, k pitiu a k všetkému ostatnému. A to do tej miery, že cez deň i počas noci bolo jeho jedinou starosťou, aby hromadil bohatstvo a aby si zaobstarával prostriedky na zábavu a potešenie. Predtým, než okúsil oživujúce vody viery, bol okrem tohto všetkého taký zviazaný tradíciami predkov a tak vášnivo oddaný dodržiavaniu ich zvykov a zákonov, že by radšej zomrel, než by porušil jedinú literu daných poverčivých zvykov a spôsobov, ktoré boli medzi jeho ľudom bežné. Tak, ako ľudia bedovali: „Vskutku sme svojich otcov našli s vierou a vskutku budeme kráčať v ich šľapajach.“

62

Títo istí ľudia boli prv zahalení do všetkých týchto obmedzujúcich závojov a boli oklieštení týmito rituálmi. A i napriek tomu, keď okúsili z nesmrteľného dúška viery z pohára istoty podaného rukou Prejavu nadovšetko Slávneho, zmenili sa natoľko, že by sa pre Neho zriekli príbuzenstva, živobytia, života a presvedčenia. Veru, čohokoľvek okrem Boha! Tak neodolateľne túžili po Bohu a veľkoleposť potešenia ich natoľko uchvátila, že svet a všetko, čo je v ňom, sa im pred zrakom rozplynulo v ničotu. Či títo ľudia nie sú príkladom záhad „znovuzrodenia“ a „návratu“? Či sme nevideli, že títo istí ľudia sa dovtedy, než boli obdarení novou a úžasnou milosťou Boha, všemožne snažili, aby zabezpečili svoj život pred skazou? Či by ich už i jediný tŕň nenapĺňal hrôzou a či by sa už pri pohľade na líšku nedali na útek? Ale keď sa im dostala najvyššia Božia pocta a keď im bola udelená Jeho štedrá milosť, pokojne by obetovali i desaťtisíc životov na Jeho ceste, keby to bolo možné. Veru, ich požehnané duše, ktoré opovrhovali klietkou tela, by túžili po oslobodení. Jediný bojovník z tejto družiny by sa mohol postaviť a poraziť zástup! Ako by mohli preukazovať také skutky, ktoré protirečia zvyklostiam ľudí a nezodpovedajú ich svetským túžbam, keby nebolo premeny v ich živote?

63

Je zrejmé, že nič okrem tejto tajuplnej premeny nemôže spôsobiť, aby sa vo svete bytia prejavil duch a správanie, ktoré je také výslovne nepodobné predošlým zvykom a spôsobom. Ich nepokoj sa zmenil na pokoj, ich pochybnosti v istotu, ich ostýchavosť v odvahu. Taká je moc Božského elixíru, ktorý v okamihu premení duše ľudí!

64

Uvažuj napríklad o medi. Ak by vo vlastnej bani bola chránená pred stuhnutím, v priebehu sedemdesiatich liet by sa premenila v zlato. Sú však takí, ktorí tvrdia, že samotná meď je zlato, ktoré sa pokazilo tým, že stuhlo, a že teda nedosiahla svoj správny stav.

65

Nech je, ako chce. Skutočný elixír v jedinej chvíľočke spôsobí, že meď sa premení v zlato a sedemdesiat liet prebehne v jedinom okamihu. Či môžeme toto zlato nazývať meďou? Či môžeme tvrdiť, že sa nepremenila v zlato, keď existuje skúšobný kameň, ktorý by to zhodnotil a odlíšil od medi?

66

Vďaka moci Božského elixíru i tieto duše v okamihu prekonávajú svet prachu a vstupujú do ríše svätosti. Jediným krokom zdolajú zem obmedzení a dospejú na panstvo Nekonečna. Patrí sa, aby si sa zo všetkých síl vynasnažil, aby si získal tento Elixír, ktorý jediným dychom spôsobí, že západ nevedomosti dospeje na východ znalosti, rozjasní temnotu noci žiarou rána, zavedie blúdiaceho z divočiny pochybností k prameňu božskej prítomnosti a k Studnici istoty a smrteľné duše poctí prijatím do Riḍvánu nesmrteľnosti. Keby sa toto zlato považovalo za meď, títo ľudia by sa tiež mohli považovať za tých istých, akými boli pred tým, než boli obdarení vierou.

67

Ó brat, podívaj sa na to, ako bola každá z vnútorných záhad „znovuzrodenia“, „návratu“ a „zmŕtvychvstania“ pred tvojím zrakom odhalená a objasnená vďaka týmto všetkému postačujúcim, týmto nepopierateľným a týmto presvedčivým prehovorom. Nech Boh dá, aby si vďaka Jeho milostivej a neviditeľnej pomoci mohol z tela i duše sňať starý šat a odieť sa do nového a nepominuteľného odevu.

68

Preto tých, ktorí v každom ďalšom zriadení prijali vieru Božiu prv než zvyšok ľudstva, ktorí z ruky božskej Krásy ochutnali priezračné vody poznania a ktorí dosiahli najvznešenejšie vrcholky viery a istoty, tých možno z hľadiska mena, podstaty, činov, slov a postavenia považovať za „návrat“ tých, ktorí v predošlom zriadení dosiahli podobné výnimočné postavenie. Pretože to isté, čo prejavili ľudia predošlého zriadenia, preukázali i ľudia tohto ďalšieho pokolenia. Zamysli sa nad ružou: ruža je ružou, či už kvitne na Východe alebo na Západe. Pretože tu nezáleží na tvare či podobe ruže, ale na vôni, ktorú vydáva.

69

Očisti preto svoj zrak od všetkých pozemských obmedzení, aby si ich všetkých mohol uzrieť ako nositeľov jedného Mena, predstaviteľov jednej Veci, prejavy jedného Ja a zjaviteľov jednej Pravdy. Tak budeš môcť pochopiť tajuplný „návrat“ Slov Božích tak, ako ho vyjasnili tieto prehovory. Chvíľku premýšľaj o správaní Muḥammadových druhov v Jeho zriadení. Uvažuj o tom, ako ich oživujúci Muḥammadov dych očistil od poškvrny pozemskej márnosti, ako ich oslobodil od sebeckých túžob a ako ich odpútal od všetkého okrem Seba. Podívaj sa, ako Jeho druhovia prv než všetky národy zeme dosiahli Jeho svätú prítomnosť – prítomnosť samotného Boha. Hľa, ako sa zriekli sveta a všetkého, čo v ňom je, a ako z vlastného rozhodnutia a radostne položili život ako obeť k nohám Prejavu nadovšetko Slávneho. A teraz si povšimni „návrat“ toho istého odhodlania, tej istej stálosti a sebazaprenia, ktoré sa prejavili v druhoch Bodu Bayánu . Bol si svedkom toho, ako títo druhovia vďaka zázrakom milosti Pána pánov v nedosiahnuteľných výšinách vztýčili vlajky velebného sebazaprenia. Tieto Svetlá pochádzali len z jediného Zdroja a tieto plody sú plodmi jediného Stromu. Nedá sa medzi nimi vybadať ani rozdiel ani odlišnosť. To všetko pochádza z milosti Boha, ktorý svoju milosť udelí tomu, komu si želá. Pros Boha, aby sme sa vyhli zemi odmietnutia a aby sme vkročili do oceánu prijatia. Tak budeme môcť zrakom očisteným od všetkých protichodných prvkov uzrieť svety jednoty a rôznosti, rozmanitosti a jednotnosti, obmedzenia a odpútanosti a vzlietnuť k najvyššej a najvnútornejšej svätyni vnútorného významu Slova Božieho.

70

Tieto výroky teda ozrejmujú a zjavujú, že ak sa na „Konci, ktorý nezná konca,“ prejaví Duša, ktorá povstane, aby zvestovala a podporovala Vec, ktorú zvestovala a podporovala iná Duša na „Začiatku, ktorý nemá začiatok,“ potom môžeme pravdivo vyhlásiť, že Ten, kto je Posledný, a Ten, kto je Prvý, sú jeden a ten istý, pretože obaja predstavujú jednu a tú istú Vec. Z tohto dôvodu Bod Bayánu (Kiež sú Mu obetované životy všetkých okrem Neho!) prirovnal Prejavy Božie k slncu, ktoré je tým istým slncom i napriek tomu, že vychádza zo „Začiatku, ktorý nemá začiatok,“ až ku „Koncu, ktorý nepozná koniec“. Keby si teraz riekol, že toto slnce je zašlým slncom, vravíš pravdu. A ak povieš, že toto slnce je „návratom“ tamtoho slnca, tiež vravíš pravdu. Rovnako je z tohto výroku zrejmé, že pojem „posledný“ platí i pre „prvý“ a pojem „prvý“ platí i pre „posledný“. A to preto, že i „prvý“ i „posledný“ povstali, aby zvestovali jednu a tú istú vieru.

71

Hoc’ je táto téma jasná v očiach tých, ktorí ochutnali víno poznania a istoty i tak je mnoho tých, ktorí jej významu neporozumeli a dovolili, aby pojem „Pečať Prorokov“ zatemnil ich chápanie a pripravil ich o milosť všetkých Jeho rozmanitých prejavov štedrosti! Či sám Muḥammad nevyhlásil: „Som všetkými Prorokmi.“ Či nepovedal, ako sme už spomínali: „Som prvý Adam, Noe, Mojžiš a Ježiš.“ Tá nesmrteľná Krása, Muḥammad, povedala: „Som prvý Adam.“ Prečo by nemohol tiež povedať: „Som posledný Adam.“ Tak, ako sa považoval za „Prvého z Prorokov“, to jest za Adama, podobne sa i na túto Božskú krásu viaže i označenie „Pečať Prorokov“. Keďže je „Prvým z Prorokov“, je nesporne zrejmé, že je i ich „Pečaťou“.

72

Záhada tohto námetu bola v tomto zriadení pre všetko ľudstvo bolestnou skúškou. Podívaj sa, ako mnohí z tých, ktorí sa týchto slov pridržiavajú, neuverili v toho, kto je ich pravým Zjaviteľom. Pýtame sa, čo si asi títo ľudia mysleli, že pojmy „prvý“ a „posledný“ znamenajú vo vzťahu k Bohu (Oslávené buď Jeho Meno!)? Ako by mohli tvrdiť, že tieto pojmy sa vzťahujú na tento hmotný vesmír, keď viditeľný poriadok vecí ešte vždy zjavne jestvuje? Veru, v tomto prípade sa „prvým“ nemieni nič iné než „posledný“ a „posledným“ nič iné než „prvý“.

73

Tak, ako na „Začiatku, ktorý nemá začiatok,“ pojem „posledný“ pravdivo platí pre Toho, kto je Vzdelávateľ viditeľného i neviditeľného, podobne pojmy „prvý“ a „posledný“ platia pre Jeho Prejavy. Oni sú zároveň Predstaviteľmi „prvého“ i „posledného“. Kým sedia na stolci zvanom „prvý“, patrí im i trón s menom „posledný“. Keby sa našlo vnímavé oko, razom by uzrelo, že predstavitelia „prvého“ a „posledného“, „zjaveného“ a „skrytého“, „začiatku“ a „pečate“ nie sú nikým iným než tými svätými Bytosťami, tými Podstatami odpútanosti, tými božskými Dušami. A keby si vzlietol do svätej ríše, kde „Boh bol sám a nebolo nikoho okrem Neho“, uvidíš, že na tom Dvore žiadne tieto mená vôbec nejestvujú a že sú úplne zabudnuté. Potom ti už tieto závoje, tieto pojmy a zmienky nebudú zahaľovať zrak. Aké nadpozemské a vznešené je toto postavenie, ku ktorému nemôže bez pastiera nikdy dospieť ani Gabriel a ktoré Nebeské vtáča nikdy nemôže bez pomoci dosiahnuť!

74

A teraz sa pousiluj chápať význam tohto výroku ‘Alího, Vládcu verných: „Bez pomoci pretrhnúť závoje slávy.“ Medzi „závoje slávy“ patria duchovní a teológovia žijúci za dní Prejavu Božieho. Títo sa z nedostatku vnímania, pre lásku k vodcovstvu a pre túžbu po ňom nepodrobili veci Božej. Veru, odmietli sa započúvať do božského nápevu. „Uši si zapchali prstami.“ A ľudia ich považujú za svojich majstrov a úplne prehliadajú Boha. Bezvýhradne sa zverili do moci týchto sebavedomých a pokryteckých vodcov, pretože nemajú vlastného zraku, ni sluchu, ni srdca na to, aby odlíšili pravdu od falše.

75

Hoc’ všetci Proroci, svätí i Bohom vyvolení prostredníctvom božsky vnuknutých napomínaní ľuďom ukladali, aby hľadeli vlastnými očami a slyšali vlastnými ušami, oni pohŕdavo odmietli ich rady a slepo nasledovali a i naďalej budú nasledovať predstaviteľov svojej viery. Keby im chudobný a bezvýznamný človek nemajúci rúcha učenosti riekol: „Ó ľudia, nasledujte Poslov Božích,“ boli by týmto výrokom nesmierne prekvapení a odvetili by: „Čože? Mieniš tým, že všetci títo duchovní, všetci títo predstavitelia učenosti so všetkými svojimi právomocami, honosnosťou a veľkoleposťou chybili a nerozlíšili pravdu od falše? Či sa ty a tebe podobní domnievate, že ste pochopili to, čomu oni neporozumeli?“ Ak by sa za meradlo učenosti a pravdy považoval počet odevov a ich veľkoleposť, národy zašlých vekov by sa určite pokladali za dokonalejší a hodnejší ľud, pretože dnešné národy ich nikdy neprekonali čo do počtu, vznešenosti a moci.

76

Je jasné a zrejmé, že vždy, keď sa zjavili Prejavy svätosti, súdobí duchovní zabránili ľuďom dospieť na cestu pravdy. To dosvedčujú záznamy všetkých písiem a nebeských kníh. Ni jeden Prorok sa neprejavil bez toho, aby nepadol za obeť neutíchajúcej nenávisti, odvrhnutiu, odmietnutiu a prekliatiu zo strany súdobého kňazstva. Beda im za neprávosti, ktoré ich ruky doposiaľ napáchali! Beda im za to, čo teraz činia! Aké závoje slávy sú žalostnejšie než tieto stelesnenia mýlky! Pri spravodlivosti Božej! Rozťať takéto závoje predstavuje najpozoruhodnejší zo všetkých skutkov a pretrhnúť ich vo dvoje najchvályhodnejší zo všetkých činov! Kiež Boh pomáha nám a nech pomáha i vám, ó zhromaždenie Ducha! Azda sa vám v čase Jeho Prejavu milostivo dostane pomoci vykonať tieto skutky a azda v Jeho dňoch dosiahnete prítomnosť Božiu.

77

Navyše, medzi „závojmi slávy“ sú pojmy ako „Pečať Prorokov“ a ďalšie. Ich odstránenie predstavuje v očiach týchto neurodzených a mýliacich sa duší vrcholný úspech. Pre tieto tajuplné výroky, tieto žalostné „závoje slávy“ bolo všetkým zabránené, aby uzreli svetlo pravdy. Či neslyšali nápev Nebeského vtáčaťa vyspevujúceho túto záhadu: „Pojal som za ženu tisícku Fáṭim, z ktorých každá bola dcérou Muḥammada, Syna ‘Abdu’lláha, ,Pečate Prorokov‘.“ Podívaj sa na to, koľkože jesto záhad, ktoré ešte ležia neobjasnené v svätostánku Božieho poznania a koľkože jesto drahokamov Jeho múdrosti, ktoré sú ešte vždy utajené v Jeho nedotknuteľných šperkovniciach! Keby si sa v srdci nad týmto zamyslel, uvedomil by si si, že Jeho dielo nepozná ni začiatok, ni koniec. Panstvo Jeho rozhodnutia je príliš šíre na to, aby ho jazyk smrteľníkov popísal alebo aby ho vtáča ľudskej mysle prekonalo. A dielo Jeho prozreteľnosti je príliš tajuplné na to, aby ho myseľ človeka poňala. Pre Jeho stvorenie nenastal žiaden koniec. Ono jestvuje od „Začiatku, ktorý nemá začiatok“. A Prejavy Jeho Krásy neuzreli žiaden začiatok. Tie budú pokračovať až do „Konca, ktorý nezná konca“. V srdci uvažuj o tomto výroku a premýšľaj o tom, ako sa vzťahuje na všetky tieto sväté Duše.

78

Podobne sa vynasnaž chápať význam nápevu onej večnej krásy, Ḥusayna, syna ‘Alího, ktorý Salmána oslovil týmito slovami: „Prebýval som s tisíckou Adamov, pričom jedného Adama od druhého delilo päťdesiattisíc rokov. A každému z nich som oznámil následníctvo, ktoré bolo udelené otcovi.“ Potom spomína určité podrobnosti, kým neriekne: „Na ceste Božej som bojoval v tisícke bojov. Najmenší a najbezvýznamnejší z nich bol podobný bitke o Khaybar, v ktorej môj otec bojoval proti bezvercom.“ Z týchto dvoch tradícií sa teraz pokús pochopiť tajomstvá „konca“, „návratu“ a „stvorenia bez začiatku či konca“.

79

Ó môj milovaný! Nebeský nápev je nezmerne povznesený nad snahu ľudského sluchu uslyšať či nad snahu mysle pochopiť jeho záhadu. Ako môže bezmocný mravec vstúpiť na dvor nadovšetko Slávneho? A napriek tomu chabé duše pre nedostatok porozumenia odmietajú tieto záhadné prehovory a spochybňujú pravdivosť týchto tradícií. Kdeže, nik im neporozumie okrem tých, ktorí majú chápajúce srdce. Vrav: On je ten Koniec, pre ktorý si v celom vesmíre nemožno predstaviť žiaden koniec a pre ktorý je nemysliteľný akýkoľvek začiatok vo svete stvorenia. Podívaj sa, ó pozemské zhromaždenie, na nádheru Konca zjavenú v Prejavoch Začiatku!

80

Aké podivné! Títo ľudia sa jednou rukou držia tých veršov Koránu a tých tradícií ľudu istoty, ktoré zodpovedajú ich zmýšľaniu a záujmom. Druhou rukou pritom odmietajú tie, ktoré odporujú ich sebeckým túžbam. „Či teda veríte v jednu časť knihy a druhú časť odmietate?“ Ako by ste mohli posúdiť to, čomu nerozumiete? Tak, ako Pán bytia vo Svojej neomylnej knihe zjavil všetkým ľuďom prísľub „dosiahnutia božskej prítomnosti“ po tom, čo vo Svojom vznešenom výroku vravel o „Pečati“: „Muḥammad je Apoštol Boží a Pečať prorokov.“ O tomto dosiahnutí prítomnosti nesmrteľného Kráľa svedčia verše knihy, z ktorých niektoré sme už spomínali. Jeden pravý Boh je Mi svedkom! V Koráne nebolo zjavené nič vznešenejšie či výslovnejšie než „dosiahnutie božskej prítomnosti“. Blažený je ten, kto ju dosiahol v dni, keď sa väčšina ľudí od nej odvrátila tak, ako ste toho svedkom.

81

A predsa sa pre záhadu jedného verša odvrátili od milosti prisľúbenej v druhom verši. A to i napriek tomu, že „dosiahnutie božskej prítomnosti“ v „dni zmŕtvychvstania“ je výslovne uvedené v knihe. Preukázali sme a jednoznačne sme jasnými dôkazmi doložili, že „zmŕtvychvstaním“ sa mieni to, že Prejav Boží povstane, aby zvestoval Svoju vec, a že „dosiahnutím božskej prítomnosti“ sa mieni dosiahnutie Jeho Krásy v osobe Jeho Prejavu. Pretože vskutku: „Žiaden zrak Ho nepojme, On však Svojím zrakom poníma všetko.“ Napriek týmto všetkým nepopierateľným skutočnostiam a jasným výrokom pomätene ľnuli k pojmu „pečať“ a úplne sa pripravili o uznanie Toho, kto je v dni Jeho prítomnosti Zjaviteľ Pečate i Začiatku. „Keby mal Boh vytrestať ľudí za ich zvrhlosť, neponechal by na zemi živej duše! Do stanoveného času však ešte vyčká.“ Okrem toho by ale tento ľud nebol vyriekol proti Stredobodu Jeho zjavenia takéto neprístojné námietky, keby dospel ku kvapôčke krištáľových prameňov plynúcich zo slov: „Boh činí čokoľvek, čo si zaželá, a prikazuje čokoľvek, čo sa Mu zapáči.“ V Jeho moci spočíva vec Božia, všetky činy i slová. „Všetko drží vo Svojej mocnej dlani. Všetko je Mu ľahké a možné.“ Vykoná všetko, čo si želá, a činí všetko, čo si praje. „Každý, kto vyriekne ,prečo‘ či ,načo‘, sa rúha.“ Keby títo ľudia zahnali spánok nedbalosti a uvedomili si to, čoho sa ich ruky dopustili, určite by sa pominuli a z vlastnej vôle by sa vrhli do ohňa predstavujúceho ich koniec a ich pravý príbytok. Či neslyšali to, čo zjavil: „On sa za Svoje konanie nebude zodpovedať.“ Ako môže niekto byť vo svetle týchto prehovorov natoľko opovážlivý, aby sa Ho vypytoval a aby sa zaoberal planými rečami?

82

Milostivý Bože! Ľudia sú natoľko pomätení a zvrhlí, že sa tvárou obrátili k vlastným myšlienkam a túžbam a chrbtom sa obrátili k poznaniu a vôli Boha (Posvätené a oslávené buď Jeho meno!).

83

Buď spravodlivý: Keby títo ľudia pripustili pravdivosť týchto žiarivých slov a svätých zmienok a uznali Boha ako „Toho, kto činí čokoľvek, čo sa Mu zapáči“, ako by sa i naďalej mohli pridŕžať týchto bezhraničných nezmyslov? Naopak, celou dušou by uznali všetko, čo vraví, a podrobili sa tomu. Prisahám pri Bohu! Nebyť božského rozhodnutia a nepreniknuteľného diela Prozreteľnosti, zem samotná by bola úplne zničila všetok tento ľud! „On však do stanoveného času známeho dňa ešte vyčká.“

84

Dvanásť sto a osemdesiat rokov uplynulo od úsvitu Muḥammadovho zriadenia a s každým brieždením títo zaslepení a nepoctiví ľudia odriekali Korán, a i tak nepochopili ni literu tejto knihy! Znovu a znovu čítajú verše, ktoré jasne dokazujú skutočnosť týchto svätých námetov a dosvedčujú pravdu Prejavov večnej slávy, a predsa nechápu ich zmysel. Za celú tú dobu si dokonca ani neuvedomili, že v každom veku čítanie písiem a svätých kníh neslúži inému účelu než, aby čitateľovi umožnilo pochopiť ich význam a odhaliť ich najvnútornejšie tajomstvá. Inak čítanie bez porozumenia neprináša človeku žiaden trvalý úžitok.

85

I stalo sa, že jedného dňa túto Dušu navštívil núdzny človek, ktorý prahol po oceáne Jeho poznania. V priebehu rozhovoru boli spomenuté znamenia súdneho dňa, zmŕtvychvstania, oživenia a zúčtovania. Naliehal na Nás, aby sme objasnili, ako v tomto úžasnom zriadení nastalo pre národy tohto sveta zúčtovanie, keď si ho nikto nebol vedomý. Nato sme ho v súlade s jeho schopnosťami a chápaním oboznámili s určitými pravdami vedy a pradávnej múdrosti. Potom sme sa ho spýtali: „Či si nečítal Korán a či nepoznáš tento požehnaný verš: ,V tom dni sa ani človeka, ani ducha nespýtame na jeho hriech.‘ Neuvedomuješ si azda, že ,spytovaním‘ sa nemieni spytovanie sa jazykom či rečou tak, ako to naznačuje a dokazuje samotný verš? Pretože ďalej sa vraví: ,Hriešnici budú spoznaní podľa obličaja a uchopení za pačesy a za nohy.‘ “

86

Národy sveta sú teda súdené podľa obličaja. Na ňom sa prejavuje všetka ich neviera, viera a bezprávie. Rovnako ako v tomto dni je jasné to, ako ľudí mýlky poznáme podľa obličaja a odlíšime od nasledovníkov božského vedenia. Keby títo ľudia jedine kvôli Bohu a pre žiadnu inú túžbu než kvôli Jeho potešeniu v srdciach premýšľali o veršoch knihy, s určitosťou by našli všetko, čo hľadajú. V jej veršoch by našli zjavené a prejavené všetky udalosti, významné i nezávažné, ktoré sa v tomto zriadení udiali. Dokonca by v nich spoznali i zmienky o odchode Prejavov mien a prídomkov Božích zo Svojej otčiny, zmienky o odpore a pohŕdavej nadutosti vlády a ľudí a o príbytku a sídle Všeobecného Prejavu v určenej a presne stanovenej krajine. Avšak toto nemôže pochopiť žiaden človek okrem toho, kto je obdarený chápajúcim srdcom.

87

Svoj námet zakončíme tým, čo bolo už prv zjavené Muḥammadovi. Azda z toho bude vanúť vôňa posvätného pižma, ktoré ľudí vedie k Riḍvánu nepomíňajúcej nádhery. Povedal a Jeho Slovo je pravdivé: „A Boh zvoláva do Príbytku pokoja a koho chce, toho vedie na správnu cestu.“ „Príbytok pokoja je pre nich u Pána! A za ich činy im On bude Ochrancom.“ Toto zjavil, aby Jeho milosť mohla obklopiť svet. Pochválený buď Boh, Pán všetkého bytia!

88

Rozlične a opakovane sme vyložili význam každého námetu. Azda každá duša, či už urodzená alebo prostá, bude môcť podľa svojej miery a schopnosti získať svoj podiel a časť. Ak by nebola schopná porozumieť určitému vysvetleniu, svoj cieľ môže dosiahnuť pomocou niektorého ďalšieho objasnenia. „Aby všetci rozliční ľudia vedeli, kde majú utíšiť smäd.“

89

Pri Bohu! Toto Nebeské vtáča, teraz prebývajúce v prachu, môže okrem týchto nápevov vyspievať myriadu piesní a okrem týchto prehovorov je schopné odhaliť nespočetné tajomstvá. Každučká nota týchto nevyslovených prehovorov je nekonečne povznesená nado všetko, čo už bolo zjavené, a je nesmierne preslávená nad to, čo plynie z tohto Pera. Nech budúcnosť ukáže hodinu, keď sa nezahalené Nevesty vnútorného významu na príkaz vôle Božej poponáhľajú zo svojich tajuplných kaštieľov a prejavia sa v pradávnej ríši bytia. Vôbec nič nie je možné bez Jeho súhlasu. Žiadna moc nemôže pretrvať bez Jeho moci a niet iného Boha okrem Neho. Svet stvorenstva prináleží Jemu a Jeho je i vec Božia. Všetci zvestujú Jeho zjavenie a všetci odhaľujú tajomstvá Jeho Ducha.

90

Na predchádzajúcich stránkach sme už každej zo Žiar povstávajúcich z Úsvitov večnej svätosti pripísali dve postavenia. Jedno z týchto postavení, postavenie zásadnej jednoty, sme už vysvetlili. „Medzi nimi nečiníme žiadneho rozdielu.“ Druhým je postavenie odlišnosti a týka sa sveta stvorenia a jeho ohraničenia. V tomto ohľade má každý Prejav Boží vlastnú osobitosť, presne predpísané poslanie, predurčené zjavenie a jasne stanovené ohraničenie. Každý z nich je známy pod iným menom, každému prislúcha určitý prídomok, každý plní stanovené poslanie a každému je zverené isté zjavenie. Tak, ako vraví: „Niektorým Apoštolom sme umožnili vyniknúť nad ostatnými. K niektorým prehovoril Boh, niektorých vyzdvihol a povýšil. A Ježišovi, Synovi Márie, sme dali zjavné znamenia a posilnili sme Ho Duchom svätým.“

91

Práve z dôvodu tejto rôznosti v ich postavení a poslaní sa zdá, že slová a prehovory plynúce z týchto Prameňov božského poznania sa rozchádzajú a líšia. Inak v očiach tých, ktorí sú zasvätení do tajomstiev božskej múdrosti, vyjadrujú všetky ich prehovory v skutočnosti len jednu Pravdu. Väčšina ľudí nedocenila tie postavenia, o ktorých sme hovorili, a preto sú zmätení a zúfajú nad rôzniacimi sa prehovormi vyslovenými Prejavmi, ktoré sú v podstate jeden a ten istý.

92

Vždy bolo zrejmé, že všetky tieto rozpory prehovoru možno pripísať rozdielnosti v postavení. Z hľadiska ich jednoty a výsostnej odpútanosti sa teda prídomky Božstva, Božskosti, Zvrchovanej jedinosti a Najvnútornejšej podstaty týkajú týchto Podstát bytia, pretože všetky obývajú trón božského zjavenia a sedia na stolci božského Utajenia. Vďaka tomu, že sa objavia, sa prejavuje zjavenie Božie a vďaka ich obličaju sa zjavuje Krása Božia. Preto teda bolo slyšať slová samotného Boha vyrieknuté Prejavmi božskej Bytosti.

93

Vo svetle ich druhého postavenia – postavenia odlišnosti, rozlíšenia, dočasného obmedzenia, vlastností a noriem – prejavujú úplné postavenie služobníka, krajnú núdzu a dokonalé sebazapretie. Tak, ako povedal: „Som služobník Boží.“ „Som len človek ako vy. “

94

Z týchto nevyvrátiteľných a plne dokázaných výrokov sa snaž pochopiť význam otázok, na ktoré si sa pýtal, aby si sa mohol stať neochvejným vo viere Božej a aby si nebol ohromený rozpormi vo výrokoch Jeho Prorokov a vyvolených.

95

Ktorýkoľvek zo všetko zahŕňajúcich Prejavov Božích vskutku vraví pravdu, keď vyhlási: „Ja som Boh!“ O tom niet pochýb. Pretože opakovane sme dokázali, že prostredníctvom ich zjavenia, ich prídomkov a mien sa vo svete prejavuje zjavenie Boha, Jeho meno a Jeho prídomky. Tak zjavil: „Tie šípy prišli od Boha, nie od Teba!“ A tiež vraví: „V pravde, tí, ktorí prisahajú vernosť tebe, vlastne prisahajú vernosť Bohu.“ A tiež každý z nich by vravel pravdu, nepopierateľnú pravdu, keby riekol: „Som Posol Boží.“ Tak, ako vraví: „Muḥammad nie je otec žiadneho z mužov medzi vami. On je Posol Boží.“ V tomto svetle sú všetci len Poslami toho dokonalého Kráľa, tej nemennej Podstaty. A všetci by vskutku bez najmenších pochybností vraveli pravdu, keby vyhlásili: „Som Pečať Prorokov.“ Pretože všetci sú len jednou osobou, jednou dušou, jedným duchom, jednou bytosťou, jedným zjavením. Všetci sú prejavom „Začiatku“ a „Konca“, „Prvého“ a „Posledného“, „Videného“ a „Skrytého“ – to všetko prináleží Tomu, kto je najvnútornejšia Duša duší a večná Podstata podstát. A zjavným a neodškriepiteľným je i to, keby povedali: „Sme služobníci Boží.“ Pretože sa prejavili v najvyššom stave služby – služby, akú žiaden človek nemôže dosiahnuť. Preto tieto Podstaty bytia tvrdili v okamihoch, keď boli ponorené do oceánov pradávnej a večnej svätosti alebo keď sa vznášali v najvznešenejších výšinách božských záhad, že ich prehovor je Hlas božstva, Volanie samotného Boha. Keby sa vnímavé oko otvorilo, uznalo by, že v takomto stave sa pred tvárou toho, kto je všetkým Prenikajúci a Nemenný, považovali za úplne nejestvujúcich. Zdá sa, že sa považovali sa výslovnú ničotu a zmienku o sebe pokladali na tomto Dvore za rúhanie. Pretože i to najmenšie zašepkanie vlastného ja je na takomto Dvore dôkazom sebapresadzovania a nezávislého bytia. V očiach tých, ktorí na tento Dvor dospeli, je už i samotná takáto zmienka žalostným previnením. O čo žalostnejšie by bolo, keby sa v tej prítomnosti spomenulo čokoľvek iné, keby sa ľudské srdce, jazyk, myseľ či duša zaoberali iným než Všemilovaným, keby ľudské oči uzreli iný obličaj než Jeho krásu, keby ľudský sluch naslúchal inému nápevu než Jeho hlasu a keby ľudské nohy kráčali po inej ceste než po Jeho ceste.

96

V tomto dni zavial vánok Boží a Jeho Duch prenikol všetko. Jeho milosť prúdi tak, že sa pero zastavilo a jazyk onemel.

97

Práve z dôvodu tohto postavenia si nárokovali na Hlas Božstva a podobne, kým pre svoje postavenie Poslov sa vyhlásili za Poslov Božích. V každom prípade vyslovili to, čo si príležitosť vyžiadala, a sebe pripisovali všetky vyhlásenia, počínajúc vyhláseniami z ríše božského zjavenia až po ríšu stvorenia, z panstva Božstva až po panstvo pozemského bytia. Tak je teda bez najmenších pochybností pravdivý každý ich prehovor, či už sa týka ríše Boha, Pána, Proroka, Posla, Strážcu, Apoštola alebo Služobníka. Preto treba pozorne zvážiť výroky, ktoré sme citovali na dôkaz Nášho výkladu, aby rozporuplné prehovory Prejavov Nevideného a Úsvitov svätosti už viac neznepokojovali dušu a nemiatli myseľ.

98

Slová vyrieknuté Žiarami pravdy treba rozhodne zvážiť, a pokiaľ ich význam nie je pochopený, vysvetlenie treba hľadať u Strážcov pokladníc Poznania. Títo vyložia ich zmysel a odhalia ich záhady. Pretože sa žiadnemu človeku nepatrí, aby sväté slová vysvetľoval podľa vlastného nedokonalého porozumenia, ani aby ich pravdivosť odmietol či zavrhol, pokiaľ zistí, že protirečia jeho názorom a túžbam. Pretože takto sa dnes správajú duchovní a teológovia, ktorí sedia na stolcoch poznania a učenosti a ktorí nevedomosť pomenovali poznaním a útlak nazvali spravodlivosťou. Keby sa spýtali Svetla pravdy na tie predstavy, ktoré vytvorili ich plané výmysly, a keby zistili, že Jeho odpoveď nezodpovedá ich vlastnému ponímaniu a ich vlastnému porozumeniu knihy, určite by toho, kto je Zdroj a Studnica všetkého poznania, zavrhli ako pravý opak porozumenia. Také udalosti sa stali v každom veku.

99

Napríklad, keď sa pýtali Muḥammada, Pána bytia, na nové mesiace, odvetil im tak, ako to nariadil Boh: „Sú obdobiami určenými pre ľudí.“ Nato Ho tí, ktorí Ho počuli, odsúdili ako nevedomého muža.

100

Podobne riekol vo verši ohľadne „Ducha“: „A keď sa Ťa spýtajú na Ducha. Vrav: ,Duch vystupuje na príkaz Môjho Pána.‘“ Hneď po vyslovení Muḥammadovej odpovede všetci hlasno namietali vraviac: „Ľa! Neznalec, ktorý nevie, čo Duch je, a hovorí si Zjaviteľ božského Poznania!“ A teraz sa podívaj na to, ako sa súdobí duchovní slepo podrobili Jeho pravde, pretože boli poctení Jeho menom a vedeli, že ich otcovia uznali Jeho zjavenie. Povšimni si, že keby tento ľud dnes dostal na dané otázky takéto odpovede, bez váhania by ich odmietol a odsúdil. Veru, vyslovil by tie isté námietky, ktoré vyriekol v tomto dni. To všetko sa udialo i napriek tomu, že tieto Podstaty bytia sú nesmierne povznesené nad takéto vymyslené predstavy, že sú bezmedzne slávnejšie než všetky tieto márne reči a než porozumenie každého chápajúceho srdca. Jeho takzvaná učenosť je v porovnaní s oným Poznaním výslovnou falšou a všetko ich porozumenie nie je ničím iným než očividnou mýlkou. Veru, všetko, čo vychádza z týchto Zdrojov božskej múdrosti a týchto Šperkovníc večného poznania, je pravda a nič než pravda. Naše vysvetlenie potvrdzuje i výrok: „Poznanie predstavuje jeden bod, ktorý pomätení znásobili.“ A Naše tvrdenie dokazuje tradícia: „Poznanie je svetlo, ktorým Boh osvieti srdce toho, koho si želá.“

101

Nepochopili význam poznania a týmto slovom nazývali tie predstavy, ktoré vytvorili ich vlastné výmysly a ktoré vznikli zo stelesnenia nevedomosti, a preto na Zdroj poznania navŕšili to, čo si slyšal a videl.

102

Napríklad istý muž preslávený svojou učenosťou a úspechmi a považujúci sa za jedného z výnimočných predstaviteľov svojho ľudu vo svojej knihe odsúdil a znevážil všetkých predstaviteľov pravej učenosti. Toto je nadmieru jasné z jeho jednoznačných tvrdení ako i zo zmienok v celej knihe. Keďže sme o ňom často slyšali, zaumienili sme si, že si niektoré z jeho diel prečítame. I keď sme nikdy nemali potrebu čítať diela iných ľudí, keď sa Nás viacerí naňho spytovali, bolo potrebné, aby sme sa s jeho knihami zoznámili, aby sme mohli znale a rozumne odpovedať tým, ktorí sa spytujú. Jeho diela v arabskom jazyku však neboli dostupné. Až jedného dňa Nám istý človek oznámil, že jedna z jeho prác s názvom Irshadu’l-‘Avám sa dá v meste dostať. Už z názvu sme vycítili domýšľavosť a márnosť, pretože on sa považoval za učeného a zvyšok ľudí pokladal za nevedomých. Svoju hodnotu dal najavo už samotným názvom pre knihu zvoleným. Ukázalo sa, že jej autor sledoval cestu ega a túžby a že zablúdil v divočine nevedomosti a pomätenosti. Zdá sa, že zabudol na známu tradíciu, ktorá vraví: „Poznanie predstavuje všetko poznateľné. A moc a sila predstavuje všetko stvorenie.“ I tak sme však po knihu poslali a pár dní si ju ponechali. Pravdepodobne sme do nej nahliadli dvakrát. Po druhýkrát sme náhodne narazili na príbeh o „mi’ráji“ Muḥammada, o ktorom sa vravelo: „Nebyť Teba, nestvoril by som nebesia.“ Všimli sme si, že vymenoval asi dvadsať či viac vied, ktorých poznanie považoval za nevyhnutné pre pochopenie záhady „mi’ráje“. Z jeho tvrdení sme vyvodili, že pokiaľ ich človek všetky dôkladne neovláda, nikdy nemôže dospieť k správnemu pochopeniu tohto nadpozemského a vznešeného námetu. Medzi zmienenými vedami bola veda o metafyzickej abstrakcii, alchýmia a prírodná mágia. Také márne a zavrhnuté učenia považoval tento muž za predpoklad pre porozumenie posvätných a večných záhad božského poznania.

103

Milostivý Bože! To je miera jeho porozumenia. A predsa sa podívaj na to, aké námietky a falošné obvinenia navŕšil na Stelesnenia Božieho nekonečného poznania! Aký vhodný a pravdivý je výrok: „Či budeš do tváre tých, ktorých jeden pravý Boh učinil Strážcami pokladov Svojho siedmeho neba, vykrikovať falošné obvinenia?“ Ni jedno chápajúce srdce či myseľ, nik spomedzi múdrych a učených si tieto nezmyselné výroky nepovšimol. A predsa, aké jasné a zrejmé je každému vnímavému srdcu, že táto takzvaná učenosť je a vždy bola odmietaná tým, kto je jedným pravým Bohom. Ako možno poznanie takých vied, ktoré sú v očiach skutočne učených pokladané za opovrhnutiahodné, považovať za podstatné pre porozumenie tajomstiev „mi’ráje“? Veď samotný Pán „mi’ráje“ sa nikdy nezaťažoval jedinou literou tohto obmedzeného a nejasného učenia a ani nikdy nepoškvrnil Svoje srdce žiadnou z týchto klamných predstáv. Ako pravdivo povedal: „Všetko, čo dosiahli ľudia, sa vlečie na chromom oslovi, kým Pravda letí na vetre a preniká priestorom.“ Pri spravodlivosti Božej! Ak niekto túži po pochopení záhady „mi’ráje“ a prahne po kvapôčke z tohto oceánu, no zrkadlo jeho srdca už bolo zanesené týmto učením, musí ho očistiť a vyčistiť pred tým, než sa v ňom bude môcť odrážať svetlo tejto záhady.

104

Tí, ktorí sú v tomto dni ponorení do oceánu pradávneho Poznania a ktorí prebývajú v arche božskej múdrosti, zakazujú ľuďom takéto plané snahy. Ich žiarivá hruď je, chvála Bohu, posvätená od všetkých stôp takejto učenosti a je povznesená nad takéto žalostné závoje. Tento najhustejší závoj sme strávili ohňom lásky k Milovanému. Ide o závoj, o ktorom sa vraví vo výroku: „Najžalostnejší zo všetkých závojov je závoj poznania.“ Na jeho popole sme vystavali svätostánok božského poznania. Chvála Bohu, že sme „závoje slávy“ spálili ohňom krásy nadovšetko Milovaného. Z ľudského srdca sme vyhnali všetko okrem toho, kto je Túžbou sveta. V tom spočíva Naša sláva. Neľpieme na inom poznaní než na Jeho poznaní a srdce neupíname na nič iné než na žiarivú krásu Jeho svetla.

105

Neobyčajne Nás prekvapilo, keď sme zistili, že mu nešlo o nič iné než, aby si ľudia uvedomili, že on všetko toto učenie ovláda. Prisahám pri Bohu, že napriek tomu na jeho dušu nezavial ani jediný vánok prichádzajúci z lúčin božského poznania a že nikdy neodhalil jedinú záhadu pradávnej múdrosti. Veru, keby mu niekedy vysvetlili význam Poznania, srdce by sa mu naplnilo zúfalstvom a celá jeho bytosť by sa otriasla v základoch. Bez ohľadu na jeho povrchné a nezmyselné výroky sa podívaj, aké výšiny výstrednosti jeho tvrdenia dosiahli!

106

Milostivý Bože! Ako preveľmi Nás udivuje to, ako sa okolo neho zhromaždili ľudia a ako jeho osobe prisľúbili vernosť! Títo ľudia sa uspokojili s pomíňajúcim prachom, obrátili k nemu tvár a hodili za hlavu toho, kto je Pán pánov. Postačuje im krákanie vrany a očaril ich zjav havrana. A preto odmietli nápev slávika a pôvab ruže. Aké nevysloviteľné omyly odhalilo prezretie tejto domýšľavej knihy! Sú príliš bezcenné na to, aby ich pero opisovalo, a príliš nízke, aby im bol venovaný čo i len jediný okamih pozornosti. Keby sa našiel skúšobný kameň, okamžite by odlíšil pravdu od falše, svetlo od tmy a slnce od tieňa.

107

Jedna z vied, ktoré tento podvodník vyznával, bola alchýmia. Dúfame, že ho buď kráľ alebo človek výnimočnej moci vyzve, aby túto vedu preniesol z ríše výmyslov do panstva skutočnosti a z roviny číreho predstierania do roviny skutočných výsledkov. Kiež by sa tento neučený a pokorný Služobník, ktorý si nikdy takéto veci neosoboval a ani ich nepokladal za mierku pravého poznania, mohol na túto úlohu podujať, aby sa ukázala pravda a aby bola odlíšená od falše. Ale na čo by to bolo! Toto pokolenie by Nás odmenilo jedine ranami svojich šípov a Našim ústam by ponúklo jedine pohár svojho jedu. Na šiji stále ešte máme jazvy po reťaziach a na tele máme známky dokazujúce neutíchajúcu krutosť.

108

A čo sa týka úspechov tohto muža, jeho nevedomosti, porozumenia a presvedčenia, podívaj sa na to, čo zjavila kniha, ktorá zahŕňa všetko: „Vskutku bude strom Zaqqúm potravou Athíma .“ A potom sleduj určité verše, až kým nevraví: „Ochutnaj, veď si určite mocný Karím !“ Uváž, ako jasne a výslovne bol popísaný v Božej neporušiteľnej knihe! Tento človek, predstierajúc pokoru, sa navyše vo vlastnej knihe nazval „služobníkom athíma“. „Athím“ v knihe Boha, mocný medzi bežným ľudom, „Karím“ podľa mena!

109

Premýšľaj nad týmto požehnaným veršom tak, aby na tabuľke tvojho srdca zanechal odtlačok význam týchto slov: „Niet veci zelenej ani suchej, aby nebola zaznamenaná v bezchybnej knihe.“ I tak mu však je verný celý dav. Odmietli Mojžiša poznania a spravodlivosti a priľnuli k Sámirímu neznalosti. Odvrátili zrak od Dennice pravdy, ktorá žiari na božskom a večnom nebi, a úplne prehliadli jej jas.

110

Ó brat môj! Božský Zdroj môže vydať jedine drahokamy božského poznania. Vôňu tajuplného Kvetu možno ucítiť len v dokonalej Záhrade a ľalie pradávnej múdrosti nemôžu kvitnúť inde než v meste nepoškvrneného srdca. „V úrodnej prsti s povolením Pána hojne vyrastajú rastliny a v zlej pôde rastú len zriedkavo.“

111

Bolo jasne dokázané, že len tí, ktorí sú zasvätení do božských tajomstiev, môžu pochopiť nápevy Nebeského vtáčaťa. Z tohto dôvodu každému prislúcha, aby vysvetlenie nejasností vo viere Božej a nepochopiteľných zmienok v prehovoroch Úsvitov svätosti hľadal u ľudí s osvieteným srdcom a u Šperkovníc božských záhad. Jedine tak budú tieto tajomstvá odhalené a nie pomocou nadobudnutej učenosti, ale iba vďaka Božej pomoci a prúdu Jeho milosti. „Preto pokiaľ nevieš, spýtaj sa tých, ktorým boli zverené Písma.“

112

Avšak, ó brat môj, keď sa pravý hľadajúci rozhodne vydať cestou skúmania, vedúcou k poznaniu Pradávneho z dní, musí predovšetkým zbaviť srdce, ktoré je sídlom zjavenia vnútorných záhad Božích, zatieňujúceho prachu všetkého nadobudnutého poznania a zmienok stelesnení satanských výmyslov. Z hrude, ktorá je svätostánkom trvalej lásky k Milovanému, musí zmyť všetku nečistotu a dušu musí očistiť od všetkého, čo prináleží vode a hline, od všetkých tienistých a prchavých pút. Srdce si musí očistiť tak, že v ňom nezostane ani zvyšok lásky či nenávisti, aby ho láska slepo nezviedla k mýlke či aby ho nenávisť neodohnala od pravdy. Tak v tomto dni sám vidíš, ako je väčšina ľudí pre takúto lásku a nenávisť pozbavená nesmrteľnej Tváre, ako zablúdila ďaleko od Stelesnení božských záhad a ako sa bez pastiera túla divočinou zabudnutia a mýlky. Onen hľadajúci musí svoju dôveru neustále vkladať v Boha, musí sa zriecť národov zeme, odpútať sa od sveta prachu a ľnúť k Tomu, kto je Pán pánov. Nikdy sa nesmie nad nikoho povyšovať, z tabuľky srdca musí zmyť každú stopu pýchy a márnosti, musí ľnúť k trpezlivosti a odovzdanosti, musí zachovávať mlčanie a zdržiavať sa planých rečí. Jazyk je totiž tlejúcim ohňom a primnoho rečí smrteľným jedom. Skutočný oheň stravuje telo, kým oheň jazyka pohlcuje i srdce, i dušu. Účinky skutočného ohňa pretrvajú len na čas, kým oheň jazyka dokáže pôsobiť storočie.

113

Tento hľadajúci by mal tiež považovať ohováranie za žalostnú mýlku a mal by byť povznesený nad jeho panstvo, pretože ohováranie zháša svetlo srdca a zadúša život duše. Mal by sa uspokojiť s málom a oslobodiť sa od všetkých nespútaných túžob. Mal by si vážiť spoločnosti tých, ktorí sa zriekli sveta a vyhýbanie sa nadutým a svetským ľuďom by mal považovať za výnimočne prospešné. Každý deň na svitaní by sa mal zhovárať s Bohom a celou svojou dušou vytrvať v hľadaní svojho Milovaného. Každú poblúdenú myšlienku by mal stráviť plameňom Jeho láskyplnej zmienky a rýchlosťou blesku prejsť popri všetkom okrem Neho. Mal by poskytnúť pomoc ožobráčeným a nikdy neodriecť poslúžiť núdznym. Mal by sa láskavo chovať ku zvieratám, a o to viac ku svojim blížnym, ktorí boli obdarení mocou prehovoru. Nemal by váhať za svojho Milovaného obetovať život a ani by nemal dovoliť, aby ho odsúdenie ľudí odvrátilo od Pravdy. Ostatným by nemal želať to, čo si neželá pre seba, a ani by nemal sľubovať to, čo nesplní. Hľadajúci by sa mal celým srdcom vyhýbať spoločnosti zločincov a modliť sa za odpustenie ich hriechov. Hriešnym by mal odpúšťať a nikdy by nemal opovrhovať ich nízkym postavením, pretože nik nevie, ako sám skončí. Ako často hriešnik v hodine smrti dospel k podstate viery a, vypijúc nesmrteľný dúšok, vzlietol k nebeskému Zhromaždeniu. A ako často sa oddaný veriaci v hodine nanebovstúpenia duše zmenil natoľko, že upadol do ohňa pekelného. Tieto nezvratné a závažné prehovory zjavujeme preto, aby sme hľadajúceho presvedčili, že všetko ostatné okrem Boha by mal považovať za pomíňajúce a všetky veci okrem Toho, kto je Predmet všetkého obdivu, za úplnú ničotu.

114

Toto patrí medzi prídomky vznešených a predstavuje známku ľudí duchovnej mysle. Už sme sa o nich zmienili v súvislosti s požiadavkami voči pútnikom, ktorí kráčajú po ceste dokonalého poznania. Odpútaný pútnik a úprimný hľadajúci sa môže nazývať pravým hľadajúcim jedine potom, keď splní tieto základné podmienky. Musí splniť podmienky vyplývajúce z verša: „Tí, ktorí sa kvôli Nám snažia.“ A hneď potom sa mu dostane požehnania udeľovaného týmito slovami: „Tých zaiste povedieme po Svojich cestách.“

115

Len keď sa v srdci hľadajúceho zapáli lampa hľadania, úprimného úsilia, pálčivej túžby, vášnivej oddanosti, vrúcnej lásky, vytrženia a nadšenia a keď na jeho dušu zavanie vánok Jeho láskyplnosti, len vtedy sa rozplynie temnota mýlky, rozptýlia sa hmly pochýb a obáv a jeho bytosť zaleje svetlo poznania a istoty. V tej hodine tak jasne ako svetlo rána zažiari z Mesta Božieho tajuplný Zvestovateľ, prinášajúci šťastnú zvesť Ducha, a zvukom trúby poznania z driemot nedbalosti prebudí srdce, dušu i ducha. Potom rozmanité prejavy priazne a prúd milosti svätého a večného Ducha obdarí hľadajúceho novým životom tak, že zistí, že dostal nový zrak, nový sluch, nové srdce a novú myseľ. Bude rozjímať o zjavných znameniach vesmíru a prenikne do skrytých tajomstiev duše. Hľadiac zrakom Božím v každom atóme uzrie dvercia vedúce k stavu úplnej istoty. Vo všetkom objaví záhady božského zjavenia a dôkazy večného prejavu.

116

Prisahám pri Bohu! Keby ten, kto kráča po ceste vedenia a túži prekonať výšiny spravodlivosti, dospel do tohto slávneho a najvyššieho stavu, na tisícku míľ by ucítil vôňu Božiu a uzrel by nad úsvitom všetkých vecí vychádzať žiarivé ráno božského vedenia. I akákoľvek maličkosť by mu bola zjavením vedúcim k Milovanému, Predmetu jeho hľadania. Vnímavosť tohto hľadajúceho bude taká veľká, že pravdu rozlíši od falše tak, ako rozoznáva slnce od tône. A keby ľúbezné vône Božie zavanuli v úplnom kúte Východu, zaiste ich spozná a ich vôňu vdýchne, i keby prebýval na úplnom konci Západu. Podobne všetky znamenia Boha, Jeho úžasné prehovory, Jeho významné diela a mocné činy jasne odlíši od konania, slov a spôsobov ľudí tak, ako zlatník pozná drahokam od kameňa, či tak, ako človek rozoznáva vesnu od jesene a teplo od chladu. Keď sa riečisko ľudskej duše očistí od všetkých svetských a prekážajúcich pút, bude na nezmerné vzdialenosti neomylne vnímať dych Milovaného a vedený jeho vôňou dospeje k Mestu istoty a vstúpi doň. Tam uzrie zázraky Jeho pradávnej múdrosti a všetko skryté učenie bude vnímať zo šumiacich listov Stromu, ktorý v tomto Meste rastie. Z jeho prachu vnútorným i vonkajším sluchom uslyší vystupovať chválospevy slávy a chvály k Pánovi pánov a vnútorným zrakom odhalí tajomstvá „návratu“ a „oživenia“. Aké nevysloviteľne slávne sú znamenia, známky, zjavenia a žiary, ktoré Kráľ mien a prídomkov pre toto mesto určil! Príchod do tohto mesta utíši smäd bez vody a bez ohňa zapáli lásku k Bohu. V každom steble trávy sa skrývajú záhady nepreniknuteľnej múdrosti a myriada slávikov v blaženom vytržení zaplavuje svojím nápevom každý ružový ker. Jeho úžasné tulipány odhaľujú záhadu neutíchajúceho Ohňa v Horiacom kre a jeho ľúbezné vône svätosti dýchajú dychom Mesiášovho Ducha. Bez zlata zahŕňa bohatstvom a bez úmrtia udeľuje nesmrteľnosť. V každom lístku sú ukryté poklady nevýslovného potešenia a v každej komnate sa skrývajú nespočetné tajomstvá.

117

Keď sa tí, ktorí sa chrabro snažia a hľadajú Božiu vôľu, zrieknu všetkého okrem Neho, budú k tomuto mestu takí pripútaní a primknutí, že i chvíľkové odlúčenie od neho by im bolo nemysliteľné. Budú načúvať neomylným dôkazom Hyacintu tohto zhromaždenia a z krásy jeho Ruže a nápevu jeho Slávika získajú najjasnejšie svedectvo. Približne raz za tisíc rokov bude toto Mesto obnovené a znovu vyzdobené.

118

Preto, ó priateľu môj, sa patrí vynaložiť čo najväčšie úsilie, aby sme k tomuto Mestu dospeli a aby sme s Božou milosťou a Jeho láskyplnosťou roztrhli „závoje slávy“, aby sme tak s pevnou neochvejnosťou mohli na ceste Nového Milovaného obetovať svoje skleslé duše. So slzami v očiach, vrúcne a opakovane by sme Ho mali úpenlivo žiadať, aby nám udelil štedrosť tejto milosti. Týmto mestom nie je nič iné než Slovo Božie zjavované v každej dobe a zriadení. Za Mojžišových dní ním bol Pentateuch, za Ježišových dní evanjelium, za dní Muḥammada, Posla Božieho, Korán, v tomto dni Bayán a v dobe Toho, koho Boh prejaví, Jeho vlastná kniha – kniha, z ktorej sa musia odvodzovať všetky knihy predošlých zriadení, kniha, ktorá je spomedzi nich všetkých všetko prevyšujúca a najrozhodujúcejšia. V týchto mestách sa štedro podáva duchovný pokrm a je v ňom určené nepomíňajúce potešenie. Jedlom, ktoré vydávajú, je chlieb nebeský a Duchom, ktorého poskytujú, je nepominuteľné požehnanie Božie. Odpútaným dušiam udeľujú dar jednoty, núdznych obohacujú a tým, ktorí blúdia v divočine nevedomosti, ponúkajú pohár poznania. Všetko vedenie, požehnanie, učenosť, porozumenie, viera a istota, ktorú dostávajú všetci v nebesiach i na zemi, sa ukrýva a schováva v týchto Mestách.

119

Napríklad pre Muḥammadov ľud bol nedobytnou pevnosťou Korán. Ktokoľvek do nej v Jeho dňoch vstúpil, ten bol chránený pred diabolskými útokmi, hroziacimi šípmi, pred pochybami spaľujúcimi dušu a pred rúhačským našepkávaním nepriateľa. Taktiež sa mu dostal diel večného a dobrého ovocia – ovocia múdrosti z božského Stromu. Bolo mu dané piť z nezakalených vôd rieky poznania a ochutnať víno tajomstiev božskej jednoty.

120

Všetko, čo tento ľud v súvislosti s Muḥammadovým zjavením a Jeho zákonmi požadoval, bolo zjavené a prejavené v onom Riḍváne žiarivej slávy. Táto kniha predstavuje trvalé svedectvo pre ľudí i po Muḥammadovi, pretože jej prikázania sú neodškriepiteľné a jej prísľub je neomylný. Všetkým bolo uložené, aby nasledovali ustanovenia tejto knihy až do „roku šesťdesiat“ – roku príchodu Božieho úžasného Prejavu. Táto kniha je knihou, ktorá hľadajúceho neomylne vedie k Riḍvánu božskej prítomnosti a umožňuje tomu, kto opustil vlasť a kráča po ceste hľadajúceho, aby vstúpil do Svätostánku večného zvítania. Jej vedenie sa nikdy nemôže mýliť, jej svedectvo nepredstihne žiadne iné svedectvo. Všetky ostatné tradície, všetky ostatné knihy a záznamy takúto výnimočnosť nemajú, pretože i tradície, i tých, čo ich vyslovili, potvrdzuje a dokazuje jedine text tejto knihy. Samotné tradície sa navyše žalostne rozchádzajú a obsahujú mnoho nejasností.

121

Samotný Muḥammad ku koncu Svojho poslania vyriekol tieto slová: „Vskutku vám zanechávam dvoje Svojich najzávažnejších svedectiev: Knihu Božiu a Svoju rodinu.“ Tento Zdroj proroctva a Studnica božského vedenia zjavila mnoho tradícií, a i tak spomenula len tú knihu, a tým ju určila za najmocnejší nástroj i najjasnejšie svedectvo pre hľadajúcich a za sprievodcu pre ľudí až do dňa zmŕtvychvstania.

122

Neochvejným zrakom, čistým srdcom a posväteným duchom pozorne zváž to, čo Boh pre Svoj ľud ustanovil ako svedectvo o vedení vo svojej knihe, ktorej pravosť uznávajú i urodzení, i prostí. K tomuto svedectvu musíme ľnúť my obaja i všetky národy sveta, aby sme vďaka jeho svetlu dokázali rozoznať a rozlíšiť pravdu od falše, vedenie od mýlky. Pretože Muḥammad Svoje svedectvo obmedzil na Svoju knihu a rodinu, a pretože Jeho rodina zosnula, medzi ľuďmi zostáva ako Jeho jediné svedectvo len Jeho kniha.

123

Na začiatku Svojej knihy vraví: „Alif. Lám. Mím. O tejto knihe niet pochýb: Je vedením pre bohabojných.“ V oddelených písmenách Koránu sú uschované tajomstvá božskej Podstaty a v ich lastúrach sú ukryté perly Jeho jednoty. Pre nedostatok priestoru sa nimi v tejto chvíli nebudeme zaoberať. Navonok značia samotného Muḥammada, ku ktorému Boh takto prehovoril: „Ó Muḥammad, o tejto knihe, ktorá bola zoslaná z nebies božskej jednoty, niet pochýb či neistoty. Je v nej vedenie pre bohabojných.“ Uvažuj o tom, ako túto istú knihu, Korán, určil a stanovil ako vedenie pre všetkých, ktorí sú v nebesiach i na zemi. On sám, božská Bytosť a nepoznateľná Podstata, dosvedčil, že táto kniha je nado všetku pochybnosť a neistotu až do dňa zmŕtvychvstania vedením pre celé ľudstvo. A teraz sa spytujeme: Je spravodlivé, aby sa tento ľud na toto najmocnejšie Svedectvo díval s nedôverou a pochybami, keď Boh ohlásil jeho božský pôvod a vyhlásil ho za stelesnenie pravdy? Či je od nich spravodlivé, aby sa odvrátili od toho, čo On určil za najvyšší Nástroj vedenia na dosiahnutie najvznešenejších vrcholkov poznania, a aby hľadal čokoľvek iné než túto knihu? Ako len môžu dopustiť, aby im nezmyselné a pomätené reči ľudí zasievali do mysle semä nedôvery? Ako sa len môžu nečinne uspokojiť s tým, že istý človek riekol to či ono alebo že určitá udalosť sa nestala? Či by v onom verši nebol nezjavil to, čo by sa pre ľudstvo mohlo ukázať ako mocnejší nástroj a istejšie vedenie, keby si niečo také popri Božej knihe bolo možné predstaviť?

124

Prislúcha nám, aby sme sa neodchýlili od Božieho neodolateľného nariadenia a stanoveného rozhodnutia tak, ako to bolo zjavené v spomínanom verši. Mali by sme uznať sväté a úžasné Písma. Pretože pokiaľ tak neučiníme, neuznávame ani pravdivosť tohto požehnaného verša. Veď je zrejmé, že každý, kto neuzná pravdivosť Koránu, v skutočnosti neuznáva pravdivosť predchádzajúcich spisov. Toto zjavne vyplýva z daného verša. Keby sme mali vyložiť jeho vnútorný význam a odhaliť jeho skryté tajomstvá, ani večnosť by nám nikdy nepostačovala na to, aby sme vyčerpali ich zmysel, a ani vesmír by ich nebol schopný vyslyšať. Boh vskutku dosvedčuje pravdivosť Nášho výroku!

125

V inom úryvku taktiež vraví: „A keď ste na pochybách o tom, čo sme Svojmu Služobníkovi zoslali, predložte podobnú súru a zvolajte si svedkov okrem Boha, ak ste z pravdovravných.“ Hľa, aké povznesené je postavenie a aká dokonalá je cnosť týchto veršov, ktoré vyhlásil za Svoje najistejšie svedectvo, Svoj najneomylnejší dôkaz, doklad Svojej všetko podmaňujúcej sily a zjavenie moci Svojej vôle. On, božský Kráľ, vyhlásil neodškriepiteľnú nadradenosť veršov Svojej knihy nad všetkým, čo dosvedčuje Jeho pravdu. Veď Bohom zjavené verše v porovnaní so všetkými ostatnými dôkazmi a znameniami žiaria ako slnce, kým všetky ostatné sú ako hviezdy. Pre národy sveta predstavujú trvalé svedectvo, nezvratný dôkaz a žiarivé svetlo dokonalého Kráľa. Ich dokonalosť je neporaziteľná, ich cnosť nič nepredstihne. Sú šperkovnicou božských perál a truhlicou božských záhad. Vytvárajú nezničiteľné Puto, pevné Lano, ‘Urvatu’l-Vuthqá a neuhasiteľné Svetlo. Cez ne plynie rieka božského poznania a plápolá oheň Jeho pradávnej a dokonalej múdrosti. To je oheň, ktorý zároveň i zažína plameň lásky v hrudi verných i navodzuje zimomriavky nedbalosti v srdci nepriateľa.

126

Ó priateľu! Patrí sa, aby sme neodsúvali nariadenie Božie, ale aby sme namiesto toho súhlasili a podrobili sa tomu, čo prikázal ako Svoje božské Svedectvo. Tento verš je príliš závažným a zmysluplným prehovorom na to, aby ho táto sužovaná duša vysvetľovala a vykladala. Boh vraví pravdu a ukazuje cestu. On vskutku prevyšuje všetkých Svojich ľudí. On je Mocný, Blahodarný.

127

Podobne vraví: „Také sú verše Božie, pravdivo Ti ich prednášame. Avšak v aké zjavenie uveria, ak odmietnu Boha a Jeho verše?“ Ak pochopíš dôsledky tohto verša, uznáš pravdivosť toho, že nikdy nebol zjavený žiaden väčší prejav než Proroci Boží a že sa na zemi nikdy neobjavilo žiadne mocnejšie svedectvo než svedectvo ich zjavených veršov. Veru, toto svedectvo neprevýši žiadne iné svedectvo okrem toho, čo si Pán, tvoj Boh, bude priať.

128

V inom úryvku vraví: „Beda každému luhajúcemu hriešnikovi, ktorý uslyšal prednášané verše Božie a zotrval vo svojej pýche, ako keby ich neslyšal! Oboznám ho s bolestným trestom.“ Samotné dôsledky tohto verša postačujú všetkému, čo je v nebesiach i na zemi. Kiežby ľudia premýšľali nad veršami svojho Pána! Veď počúvaš, ako ľudia v tomto dni opovržlivo prehliadajú Bohom zjavené verše, ako keby boli najpodradnejšie zo všetkého. A pritom sa vo svete nikdy neobjavilo ani neobjaví nič významnejšie než tieto verše. Riekni im: „Ó nedbalí ľudia! Opakujete to, čo v zašlom veku vraveli vaši otcovia! Tie plody, ktoré pozbierali zo stromu neviery oni, pozbierate i vy. Onedlho sa pripojíte k svojim otcom a vedno s nimi budete prebývať v pekelnom ohni. Ohavný to príbytok, príbytok utláčateľov!“

129

V ďalšom úryvku vraví: „A keď sa oboznámi s niektorým z Našich veršov, zosmiešni ho. Takých očakáva potupný trest!“ Ľudia posmešne poznamenali: „Učiň iný zázrak a daj nám ďalšie znamenie!“ Jeden vravel: „Učiň, nech na nás spadne kus neba!“ A druhý vyriekol: „Ak je toto tá pravda, ktorá prichádza od Teba, zošli na nás z neba dážď kamenia.“ Rovnako ako ľud izraelský za čias Mojžišových vymenil nebeský chlieb za mrzké pozemské veci, tak i títo ľudia chceli vymeniť Bohom zjavené verše za svoje nečisté, ohavné a plané túžby. Podobne v tomto dni vidíš, že hoci duchovný pokrm zostúpil z nebies božského milosrdenstva a spŕchol z oblakov Jeho láskyplnosti a hoci sa na príkaz Pána všetkého bytia v Riḍváne srdca vzdúvajú moria života, i tak sa títo ľudia ako dravé psy zbehli okolo mrchy a uspokojili sa so stojatými vodami slaného jazera. Milostivý Bože! Ako podivne sa títo ľudia správajú! Volajú po vedení, i keď vlajky toho, kto všetko vedie, boli už rozvinuté. Ľnú k nejasnému a nezrozumiteľnému poznaniu v čase, keď Ten, kto je Predmet všetkého poznania, žiari ako slnce. Na vlastné oči vidia slnce, a predsa spochybňujú, že toto žiarivé Teleso je dôkazom svojho svetla. Hľadia na svieže spŕšky, ktoré na nich padajú, a predsa hľadajú potvrdenie onej štedrosti. Dôkazom slnca je jeho svetlo, ktoré žiari a zalieva všetko. Dokladom spŕšky je jej štedrosť, ktorá obnovuje svet a odieva ho do rúcha života. Veď slepý zo slnca vníma len jeho teplo a vyprahnutá zem nedostáva svoj diel zo spŕšok milosrdenstva. „Nediv sa, ak neveriaci vidí v Koráne len stopy písmen, pretože slepý v slnci nenachádza nič iné než teplo.“

130

V inom úryvku vraví: „A keď im prednesú Naše jasné verše, ich jedinou odpoveďou je: ,Vráťte späť našich otcov, ak vravíte pravdu!‘“ Hľa, aké pomätené dôkazy požadovali od týchto Stelesnení všetko zahŕňajúceho milosrdenstva! Vysmievali sa veršom, ktorých jediné písmeno je významnejšie než stvorenie nebies i zeme a ktoré oživuje duchom viery mŕtvych v údolí ega a túžby. Požadovali: „Učiňte, aby naši otcovia vyšli z hrobov!“ Až taký zvrhlý a pyšný bol tento ľud. Každý z týchto veršov je pre všetky národy sveta neomylným a slávnym dôkazom Jeho pravdy. Každý z nich vskutku postačuje celému ľudstvu. Kiež by si nad veršami Božími rozjímal! I v samotnom spomínanom verši sú ukryté perly záhad. Liek, ktorý ponúka, nikdy nezlyhá bez ohľadu na chorobu.

131

Nedbaj na plané tvrdenie tých, ktorí vyhlasujú, že kniha a jej verše pre bežných ľudí nikdy nemôžu byť dôkazom, pretože ich význam nechápu a ich hodnotu nedoceňujú. A predsa i pre Východ i pre Západ niet iného neomylného svedectva Božieho než Korán. Keby chápanie ľudí presahoval, ako by bol mohol byť vyhlásený za všeobecné svedectvo pre všetkých ľudí? Ak je ich tvrdenie pravdivé, od nikoho by sa potom nežiadalo, aby poznal Boha, a ani by to nebolo potrebné. Veď poznanie božskej Bytosti prevyšuje poznanie Jeho knihy a bežní ľudia by ju nemali schopnosť pochopiť.

132

Takéto tvrdenie je úplne mylné a neprípustné. Podnecuje ho jedine nadutosť a pýcha. Jeho pohnútkou je odviesť ľudí od Riḍvánu božského potešenia a pritiahnuť liace nadvlády nad ľuďmi. A napriek tomu sú títo bežní ľudia v očiach Božích nekonečne povýšenejší a vznešenejší než ich náboženskí predstavitelia, ktorí sa odvrátili od jedného pravého Boha. Porozumenie Jeho slov a pochopenie výrokov Nebeských vtáčat v žiadnom prípade nezávisí od ľudskej učenosti. Závisí výlučne od čistoty srdca, cudnosti duše a slobody ducha. Dôkazom toho sú tí, ktorí dnes bez jediného písmena prijímaných noriem učenosti sedia na najvznešenejších stolcoch poznania. Záhrada ich sŕdc je vďaka spŕškam božskej milosti ozdobená ružami múdrosti a tulipánmi porozumenia. Blažení sú úprimní srdcom, pretože sa im dostalo podielu na svetle mocného dňa!

133

A podobne vraví: „A tí, ktorí neveria vo verše Božie alebo v to, že Ho niekedy stretnú, budú pripravení o Moje milosrdenstvo a očakáva ich žalostný trest.“ A taktiež: „A vravia: ,Či máme opustiť svojich bohov pre bláznivého básnika?‘“ Dôsledok tohto verša je jasný. Podívaj sa, čo poznamenali po tom, čo tie verše boli zjavené. Nazvali Ho básnikom, vysmievali sa veršom Božím a vykríkli: „Tieto jeho slová sú len rozprávaním pradávnych predkov!“ Tým mysleli to, že Muḥammad zozbieral slová, ktoré vyriekli ľudia v minulosti, a nazval ich Slovom Božím.

134

Obdobne si v tomto dni slyšal, ako ľudia vznášajú podobné obvinenia voči tomuto zjaveniu vraviac: „Tieto slová zozbieral zo slov minulých.“ Alebo: „Tieto slová nie sú pôvodné.“ Márnivé a povýšenecké sú ich reči, nízky ich stav a postavenie!

135

Po vyslovení námietok a opovrhnutia, o ktorom sme sa zmienili, odporovali: „Podľa našich Písiem nemá po Mojžišovi a Ježišovi povstať žiaden nezávislý Prorok, aby zrušil zákon božského zjavenia. Kdeže, ten, ktorý sa má prejaviť, musí naplniť zákon.“ Nato bol zjavený tento verš, ktorý naznačuje všetky božské námety a dosvedčuje pravdivosť toho, že prúd milosti nadovšetko Milosrdného nikdy nemôže ustať: „I za svojho času k vám prišiel Jozef s jasnými znameniami. Vy ste však neprestali pochybovať o posolstve, s ktorým k vám prišiel, až pokým nezomrel, a vtedy ste riekli: ,Boh po Ňom rozhodne nedá povstať žiadnemu Poslovi.‘ Tak Boh mätie previnilca a pochybovača.“ Preto porozumej tomuto veršu a istotne vedz, že ľudia, ľnúc k veršu knihy, v každom veku vyslovili takéto plané a nezmyselné reči a tvrdili, že na svete sa už nemá prejaviť ďalší Prorok. Tak isto, ako kresťanskí duchovní pevne ľnuli k veršu evanjelia, ktorý sme už spomínali, a snažili sa vysvetliť, že zákon evanjelia nebude nikdy zrušený a že sa už neprejaví žiaden nezávislý Prorok, ktorý by nepotvrdil zákon evanjelia. Väčšinu ľudí postihla tá istá duchovná nemoc.

136

Taktiež si svedkom toho, ako ľud koránsky podobne ako predošlý ľud dovolil, aby mu pojem „Pečať Prorokov“ zahalil zrak. A pritom sám dosvedčuje tento verš: „Nik nezná jeho vysvetlenie okrem Boha a tých, ktorí majú dobré základy poznania.“ A keď Ten, ktorý má dobré základy všetkého poznania, ktorý im je Matkou, Dušou, Tajomstvom a Podstatou, zjaví to, čo i v najmenšom protirečí ich túžbam, ostro Mu odporuje a hanebne Ho odmieta. Sám si to už slyšal a zažil. Takéto činy a slová podnecovali výlučne predstavitelia náboženstva, tí, ktorí neuctievajú iného Boha než vlastné túžby, ktorí nie sú verní ničomu inému než zlatu, ktorí sú zahalení do najhustejších závojov učenosti a ktorí sa zaplietli do jej nejasností a stratili sa v divočine mýlky. Tak, ako Pán bytia výslovne vyhlásil: „Čo si myslíš o tom, ktorý si zo svojej žiadostivosti učinil boha, ktorému dal Boh zblúdiť poznaním, ktorého sluch i srdce zapečatil a ktorého zrak zastrel závojom? Kto ho povedie, keď ho Boh odmietol? Či sa nespamätajú?“

137

I keď navonok ten, „ktorému Boh dal zblúdiť poznaním“, znamená to, čo bolo zjavené, pre Nás sa takto označujú súdobí duchovní, ktorí sa odvrátili od Krásy Božej a ktorí ľnúc k vlastnej učenosti tak, ako si ju vytvorili ich vlastné výmysly a túžby, zamietli božské posolstvo a zjavenie Božie. „Vrav: Je to mocné posolstvo i napriek tomu sa od neho odvraciate!“ Podobne vraví: „A keď im prednášajú Naše jasné verše, vravia: ,Je to len človek, ktorý sa vás usiluje odvrátiť od toho, čo uctievali vaši otcovia.‘ A rieknu: ,Nie je to nič iné než pusté klamstvo.‘“

138

Naslúchaj Božiemu svätému Hlasu a dbaj na Jeho ľúbezný a nesmrteľný nápev. Hľa, ako vážne varoval tých, ktorí zavrhli verše Božie, a ako zaprel tých, ktorí odmietli Jeho sväté slová. Uváž, ako ďaleko ľudia zblúdili od Kawtharu božskej prítomnosti a aká žalostná je neviera a povýšenosť tých, ktorí sú z pohľadu tej posvätenej Krásy ochudobnení o duchovnosť. I keď táto Podstata láskyplnosti a štedrosti umožnila týmto pomíňajúcim bytostiam, aby vstúpili do ríše nesmrteľnosti, a viedla tie ochudobnené duše k posvätnej rieke bohatstva, i tak Ho niektorí odsúdili ako „nactiutŕhača Boha, Pána všetkého stvorenia“. Iní Ho obvinili z toho, že „odvádza ľudí od cesty viery a pravého presvedčenia“. Ďalší Ho vyhlásili za „blázna“ a tak ďalej.

139

Podobne v tomto dni vidíš, akými ohavnými obvineniami napadajú Drahokam nesmrteľnosti a aké nevysloviteľné priestupky navŕšili na toho, kto je Zdroj čistoty. I keď Boh v celej Svojej knihe a vo Svojej svätej a nesmrteľnej tabuľke varoval tých, ktorí odmietajú a zavrhujú zjavené verše, a oznámil Svoju milosť tým, ktorí ich prijímajú, i tak sa podívaj na nespočetné námietky, ktoré povzniesli proti týmto veršom zoslaným z nových nebies Božej večnej svätosti! A to bez ohľadu na to, že žiadne oko ešte nevidelo taký obrovský prúd štedrosti a ani žiadne ucho neslyšalo také zjavenie láskyplnosti. Bola prejavená taká štedrosť a zjavenie, že zjavené verše sa zdali byť ako svieže spŕšky padajúce z oblakov milosrdenstva nadovšetko Štedrého. Všetci Proroci „obdarení stálosťou“, ktorých vznešenosť a sláva žiari ako slnce, boli poctení knihou, ktorú všetci videli a ktorej verše boli náležite potvrdené. A pritom verše, ktoré padali z tohto Oblaku božského milosrdenstva, boli také hojné, že nik zatiaľ nebol schopný odhadnúť ich počet. Dnes ich máme desiatky zväzkov. A koľko len nám ich ešte stále nie je dostupných! Koľko len ich bolo zničených, koľko len ich padlo do rúk nepriateľa a o ich osude nik nevie.

140

Ó brat, mali by sme otvoriť oči, rozjímať o Jeho Slove a hľadať ochrannú tôňu Prejavov Božích. Potom nás azda neomylné rady knihy budú varovať a azda budeme dbať na varovania zaznamenané vo svätých tabuľkách. Azda potom nebudeme mať námietky voči Zjaviteľom veršov, úplne sa oddáme Jeho veci a celým srdcom prijmeme Jeho zákon. Azda sa nám pošťastí vstúpiť do dvora Jeho milosrdenstva a prebývať na brehu Jeho milosti. On je vskutku milosrdný a odpúšťajúci voči Svojim služobníkom.

141

Podobne vraví: „Vravte, ó ľudia knihy! Popierate nás len preto, že veríme v Boha a v to, čo nám zoslal, a v to, čo nám zoslal už prv, a preto, že väčšina z vás koná zlo?“ Ako výslovne tento verš zjavuje Náš zámer a ako jasne dokladá pravdivosť svedectva veršov Božích! Tento verš bol zjavený v čase, keď islam napadali bezverci, keď nasledovníci islamu boli obviňovaní z neviery a keď Muḥammadovými druhmi opovrhovali ako popieračmi Boha a ako nasledovníkmi luhajúceho čarodejníka. V raných dňoch, keď islamu zdanlivo chýbala moc a sila, Prorokových priateľov, ktorí obrátili tvár k Bohu, na každom kroku obťažovali, prenasledovali, kameňovali a urážali. V tomto čase bol z nebies božského zjavenia zoslaný tento požehnaný verš. Zjavil nevyvrátiteľný dôkaz a priniesol na svetlo neomylné vedenie. Nariaďoval Muḥammadovým spoločníkom, aby bezvercom a modloslužobníkom oznamovali: „Vy nás utláčate a prenasledujete. Čo sme však učinili okrem toho, že veríme v Boha a verše zoslané prostredníctvom Muḥammadovho jazyka a v tie verše, ktoré zostúpili na predošlých Prorokov?“ Tým sa mieni, že boli vinní jedine preto, lebo uznávali, že nové a úžasné verše Božie, ktoré zostúpili na Muḥammada, ako i tie, ktoré boli zjavené predošlým Prorokom, všetky pochádzali od Boha a že priznali a prijali ich pravdivosť. Toto je svedectvo, ktoré božský Kráľ naučil Svojich služobníkov.

142

Je z tohto hľadiska správne, aby tento ľud zamietol novozjavené verše, ktoré obklopili i Východ, i Západ, a považoval sa pritom za príslušníka pravej viery? Či by nemal skôr veriť v Toho, kto tieto verše zjavil? Ako by vzhľadom na svedectvo, ktoré Sám ustanovil, mohol nepočítať za pravých veriacich tých, ktorí dosvedčili jeho pravdivosť? Aké vzdialené by Mu bolo, aby odohnal od brán Svojho milosrdenstva tých, ktorí sa obrátili k božským veršom a prijali ich pravdivosť! Alebo ako by mohol hroziť tým, ktorí sa pridŕžali Jeho istého svedectva! Vskutku, On určuje pravdu prostredníctvom Svojich veršov a Svojimi slovami potvrdzuje Svoje zjavenie. On je vskutku Silný, Pomocník v nebezpečí, nadovšetko Mocný.

143

A podobne vraví: „Aj keby sme Ti zoslali knihu napísanú na pergamene a bezverci by sa jej dotkli vlastnými rukami, i tak by riekli: ,Toto nie je nič iné než výslovné čarodejníctvo.‘“ Väčšina veršov Koránu tento námet naznačuje. Z dôvodu stručnosti sme zmienili len tieto verše. Uváž! Či bolo v celej knihe okrem veršov ustanovené za normu na uznanie Prejavu Jeho Krásy ešte i niečo iné, k čomu by ľudia mohli ľnúť a odmietnuť tak Prejavy Božie? Naopak. Vo všetkých prípadoch tak, ako sme to už ukázali, hrozil ohňom tým, ktorí verše zavrhujú a vysmievajú sa im.

144

Preto, ak niekto príde a preukáže sa myriadou veršov, rozpráv, epištol a modlitieb, z ktorých žiadna nebola vytvorená pomocou učenosti, aká možná výhovorka by ospravedlnila tých, čo ich odmietajú a ochudobňujú sa o moc ich milosti? Čo odpovedia, keď ich duše vystúpia a opustia svoj pochmúrny chrám? Či sa budú môcť ospravedlniť slovami: „Ľnuli sme na istej tradícii, a keďže sme neuzreli jej doslovné naplnenie, vzniesli sme voči Stelesneniam božského zjavenia námietky a boli sme vzdialení zákonu Božiemu.“ Či si neslyšal, že jedným z dôvodov, prečo boli niektorí Proroci označení za Prorokov „obdarených stálosťou“ bolo to, že im bola zjavená kniha? Ako teda možno ospravedlniť to, že títo ľudia zamietli Zjaviteľa a Pôvodcu toľkých zväzkov veršov a že nasledovali výroky toho, kto do sŕdc ľudí pomätene zasieval semä pochybnosti a kto podobne ako Satan povstal, aby ľudí zviedol na cestu záhuby a mýlky? Ako len mohli dovoliť, aby ich takéto niečo pripravilo o svetlo Slnca božskej štedrosti? Okrem toho, ak sa títo ľudia budú strániť božskej Duše, takého svätého Dychu a budú Ho odmietať, premýšľame, ku komu by mohli ľnúť, ku ktorej tvári okrem Jeho Tváre by sa mohli obrátiť? Veru. „Všetci majú časť nebies, ku ktorej sa obracajú.“ Ukázali sme ti tieto dve cesty. Kráčaj tou, ktorú si zvolíš. Toto je vskutku pravda a okrem pravdy nezostáva nič iné než mýlka.

145

Medzi dôkazmi pravdivosti tohto zjavenia je to, že vždy, keď sa v každom veku a zriadení zjavila neviditeľná Podstata v osobe Jeho Prejavu, niektoré duše, tajomné a odpútané od svetských pút, vyhľadávali osvietenie zo Slnca proroctva a Luny božského vedenia, pričom dospeli do božskej prítomnosti. Z tohto dôvodu sa súdobí duchovní a zámožní týmto ľuďom vysmievali a pranierovali ich. Tak, ako zjavil ohľadne tých, ktorí sa mýlili: „Potom vraveli náčelníci Jeho ľudí, ktorí neverili: ,Vidíme v Tebe len človeka nám podobného a nasledujú Ťa len tí najnúdznejší s unáhleným úsudkom. Ani nevidíme, že by ste nás niečím prevyšovali. Veru, považujeme vás za luhárov.‘“ Namietali voči tým svätým Prejavom a odporovali: „Nik vás nenasleduje okrem tých najúbohejších z nás, ktorí si nezasluhujú žiadnu pozornosť.“ Snažili sa ukázať, že nik z učených, bohatých či známych v nich neverí. Takýmito a podobnými dôkazmi sa usilovali preukázať faloš Toho, kto nevyriekne nič iné než pravdu.

146

V tomto najžiarivejšom zriadení, za tejto najmocnejšej vlády však mnoho osvietených duchovných, ľudí nesmiernej učenosti a teológov vyzretej múdrosti dospelo k Jeho Dvoru, vypilo pohár Jeho božskej prítomnosti a bolo poctených Jeho najznamenitejšou priazňou. Pre Milovaného sa zriekli sveta a všetkého, čo v ňom jestvuje. Spomenieme mená niektorých z nich, azda to posilní zbabelých a povzbudí ustráchaných.

147

Jedným z nich bol Mullá Ḥusayn, ktorému sa dostalo žiarivej slávy Slnca božského zjavenia. Nebyť jeho, Boh by sa nebol usadil na stolci Svojho milosrdenstva ani by nebol vystúpil na trón večnej slávy. Medzi nimi bol i Siyyid Yaḥyá, tá jedinečná a neporovnateľná osobnosť svojej doby, ako i

148

Mullá Muḥammad ‘Alíy-i-Zanjání

149

Mullá ‘Alíy-i-Bastamí

150

Mullá Sa‘íd-i-Barfurúshí

151

Mullá Ni‘matu‘llah-i-Mázindarání

152

Mullá Yúsúf-i-Ardibílí

153

Mullá Mihdíy-i-Khú’í

154

Siyyid Husayn-i-Turshízí

155

Mullá Mihdíy-i-Kandí

156

Mullá Báqir

157

Mullá ‘Abdu’l-Kháliq-i-Yazdí

158

Mullá ‘Alíy-i-Baraqání

159

a iní, počtom takmer štyristo, ktorých mená sú všetky zapísané na Stráženej tabuľke Boha.

160

Všetci z nich boli vedení svetlom Slnca božského zjavenia a pripustili a uznali Jeho pravdu. Taká bola ich viera, že väčšina z nich sa zriekla živobytia a príbuzenstva a ľnula k potešeniu nadovšetko Slávneho. Za svojho Všemilovaného položili život a na Jeho ceste sa vzdali všetkého. Ich hruď sa stala terčom nepriateľských šípov a ich hlavy ozdobili oštepy bezvercov. Nezostalo zeme, ktorá by sa nenapila krvi týchto stelesnení odpútanosti, ani meča, ktorý by im neporanil šiju. Samotné ich činy dosvedčujú pravdivosť ich slov. Či svedectvo týchto svätých duší, ktoré slávne povstali, aby za svojho Milovaného položili život, v tomto dni nepostačuje ľuďom na to, aby celý svet obdivoval ich obetavosť? Či to nie je dostatočný dôkaz voči neviere tých, ktorí svoju vieru zradili pre malichernosť, ktorí nesmrteľnosť vymenili za to, čo pominie, ktorí sa vzdali Kawtharu božskej prítomnosti v prospech slaných prameňov a ktorých jediným cieľom v živote je privlastňovať si majetok druhých? I ty dosvedčuješ, ako sa mnohí z nich zaoberajú svetskými márnosťami a ako veľmi zblúdili od toho, kto je Pánom, Najvyšším.

161

Buď spravodlivý: Nie je prijateľné a hodné pozornosti svedectvo tých, ktorých činy sa zhodujú so slovami, ktorých vonkajšie správanie zodpovedá vnútornému životu? Ich skutky ohromujú myseľ a ich vytrvalosť a telesná výdrž udivuje dušu. Alebo je azda prijateľné svedectvo tých neveriacich duší, ktoré nevdychujú nič iné než dych sebeckých túžob a ktoré sú uväznené v klietke vlastných planých výmyslov? Tak ako netopiere temnoty, ani oni nezdvíhajú hlavu z lôžka pre nič iné, než aby vyhľadávali pomíňajúce veci sveta, a v noci nachádzajú pokoj len vtedy, keď sa snažia dosiahnuť ciele svojho nízkeho života. Sú ponorení do vlastných sebeckých predstáv a zabúdajú na božské rozhodnutie. Počas dňa sa z celej duše usilujú o svetské statky a za nocí sa nezaoberajú ničím iným než uspokojovaním vlastných telesných túžob. Aký zákon či norma by mohla ľudí ospravedlniť, keď ľnú na odmietaní takýchto malomyseľných duší a keď si nevšímajú vieru tých, ktorí sa kvôli Bohu zriekli života a živobytia, slávy a dobrého mena, povesti a cti?

162

Či príbeh života „Princa mučeníkov“ nebol považovaný za najvýznamnejšiu zo všetkých udalostí, za zvrchovaný dôkaz jeho pravdy? Azda predošlý národ nevyhlásil tieto udalosti za neslýchané? Azda netvrdil, že žiaden prejav pravdy nikdy nepreukázal takú stálosť, takú pozoruhodnú slávu? No táto udalosť v jeho živote sa začala ráno a skončila už napoludnie toho istého dňa, pričom tieto sväté svetlá osemnásť liet hrdinsky trpeli záplavami sužoby, ktoré sa na nich hrnuli zo všetkých strán. S akou láskou, akou oddanosťou, s akým jasotom a svätým vytržením obetovali svoj život na ceste nadovšetko Slávneho! Toto dosvedčujú všetci. A predsa, ako len môžu ponižovať toto zjavenie? Azda daktorý vek zažil také významné udalosti? Pokiaľ títo druhovia skutočne nevyhľadávali Boha, o kom inom to potom možno povedať? Snažili sa azda títo druhovia o moc či slávu? Azda bažili po bohatstve? Chovali azda inú túžbu okrem túžby po spokojnosti Božej? Ak týmto spoločníkom so všetkými ich čarokrásnymi svedectvami a úžasnými činmi pripíšeme faloš, kto je potom hoden toho, aby o sebe tvrdil, že má pravdu? Prisahám pri Bohu! Už ich skutky sú dostatočným svedectvom a nezvratným dôkazom pre všetky národy zeme. Kiežby ľudia vo svojom srdci zvážili tajomstvá božského zjavenia! „A tí, ktorí konajú nespravodlivo, čoskoro uvidia, aký osud ich očakáva!“

163

Znamenie pravdy a falše je navyše určené a vymenované v knihe. Týmto božsky ustanoveným skúšobným kameňom musia byť posudzované tvrdenia a nároky všetkých ľudí tak, aby pravdovravný mohol byť poznaný a odlíšený od podvodníka. Skúšobným kameňom nie je nič iné než tento verš: „Potom žiadajte smrť, ak ste pravdovravní.“ Zamysli sa nad týmito neodškriepiteľne úprimnými mučeníkmi, ktorých pravdovravnosť dosvedčuje výslovný text knihy a z ktorých všetci, ako si videl, obetovali svoj život, svoje živobytie, svoje manželky, svoje deti a všetko, čo mali, a vstúpili do najvznešenejších komnát raja. Či je správne odmietnuť svedectvo týchto odpútaných a vznešených bytostí o pravdivosti tohto výnimočného a slávneho zjavenia a za prijateľné považovať odsúdenie, ktoré voči tomuto žiarivému Svetlu vyslovili títo ľudia bez viery, ktorí pre zlato zanechali vieru a ktorí pre vodcovstvo popreli Toho, kto je prvým Vodcom všetkého ľudstva? A to napriek tomu, že teraz je ich povaha zjavená všetkým ľuďom a že boli uznaní za tých, ktorí v prospech Božej svätej viery v žiadnom prípade ani o krôčik neustúpia od svojej dočasnej moci, o ich živote, živobytí a ďalších veciach ani nehovoriac.

164

Podívaj sa, ako božský Skúšobný kameň v súlade s výslovným textom knihy oddelil a odlíšil pravdivé od falošného. I tak na túto pravdu zabúdajú a v spánku nedbalosti sa usilujú o márnosti sveta a zaoberajú sa myšlienkami na márne svetské vodcovstvo.

165

„Ó synu človeka! Mnoho z tvojich dní ubehlo, kým ty si sa zaoberal vlastnými výmyslami a planými predstavami. Ako dlho chceš ešte driemať na lôžku? Precitni a zdvihni hlavu, veď Slnce je už v nadhlavníku. Azda ťa ožiari svetlom krásy.“

166

Nech je však známe, že žiaden z týchto teológov a duchovných, o ktorých sme sa zmienili, nebol obdarený postavením a hodnosťou vodcu. Pretože známi a vplyvní náboženskí predstavitelia, ktorí sedia na stolcoch moci a zastávajú vedúce pozície, v žiadnom prípade nemôžu priznať vernosť k Zjaviteľovi pravdy, s výnimkou tých, u ktorých si to tvoj Pán želá. Až na daktorých sa to nikdy neprihodilo. „A máloktorí z Mojich služobníkov sú vďační.“ Taktiež v tomto zriadení vieru neprijal ani jeden zo slávnych duchovných, ktorí v rukách moci držali liace ľudí. Veru, postavili sa proti nej s takým nepriateľstvom a odhodlaním, že nič podobné sluch doposiaľ neslyšal, ni zrak nevidel.

167

Báb, Pán, Najvznešenejší (Kiež sú Mu obetované všetky životy!), zvlášť zjavil duchovným každého mesta epištolu, v ktorej plne popísal povahu odmietania a zavrhnutia každého jedného z nich. „Preto sa majte na pozore, vy, chápajúci ľudia!“ Zmienkami o ich odpore zamýšľal vyvrátiť výhrady, ktoré by ľud Bayánu mohol vzniesť v dni prejavu Mustaghátha , v dni ďalšieho zmŕtvychvstania, tvrdiac, že kým v zriadení Bayánu vieru prijalo niekoľko duchovných, v tomto ďalšom zjavení Jeho tvrdenie neuznal žiaden z nich. Chcel varovať ľudí, aby (Nech Boh chráni!) neľpeli na takých pomätených myšlienkach a aby sa nepripravili o božskú Krásu. Veď títo duchovní, o ktorých sme sa zmienili, väčšinou neboli slávni a z milosti Božej boli všetci očistení od pozemských márností a vyslobodení z nástrah vodcovstva. „Taká je štedrosť Božia. Udelí ju, komu si želá.“

168

Ďalším dôkazom a svedectvom pravdivosti tohto zjavenia, dôkazom, ktorý medzi všetkými ostatnými žiari ako slnce, je stálosť večnej Krásy pri zvestovaní viery Božej. I keď bol veľmi mladý a hoc’ Vec, ktorú zjavil, bola v protiklade s túžbou všetkých ľudí zeme, urodzených i prostých, bohatých i chudobných, povýšených i ponížených, kráľov i poddaných, i tak povstal a nezlomne ju zvestoval. Toto vedia a počuli všetci. Nikoho sa nebál. Nedbal na následky. Azda sa niečo také môže prejaviť inak než vďaka sile božského zjavenia a moci Božej neprekonateľnej vôle? Pri spravodlivosti Božej! Keby hockto vo svojom srdci choval také obrovské zjavenie, už i samotná myšlienka na jeho oznámenie by ho zničila! I keby jeho srdce poňalo srdcia všetkých ľudí, i tak by ešte vždy váhal uskutočniť také ohromujúce dielo. Dosiahnuť by ho mohol len so zvolením Boha, len vtedy, keby riečisko jeho srdca bolo napojené na Zdroj božskej milosti a keby jeho duša bola uistená o neutíchajúcej podpore nadovšetko Mocného. Zaujímalo by nás, čomu pripisujú takú odvahu? Azda Ho obviňujú z pomätenosti tak, ako obviňovali predošlých Prorokov? Alebo azda tvrdia, že Jeho podnetom nebolo nič iné než vodcovstvo a získavanie pozemského bohatstva?

169

Milostivý Bože! V prvej, najväčšej a najmocnejšej zo všetkých kníh nazvanej Qayyúmu’l-Asmá’ predpovedal vlastné umučenie. Je v nej tento úryvok: „Ó Ty, Zostanuvší z Boha! Celkom som sa pre Teba obetoval: prijímal som kvôli Tebe kliatie a netúžil som po inom než po mučeníctve na ceste Tvojej lásky. Boh, Vznešený, Ochranca, Pradávny z dní, Mi je dostatočným svedkom!“

170

Podobne i vo Svojom vysvetlení písmena Há túžil po umučení vraviac: „Nazdávam sa, že som uslyšal Hlas volajúci v mojej najvnútornejšej bytosti: ,Obetuj to, čo najväčšmi miluješ na ceste Božej tak, ako Ḥusayn, pokoj buď s ním, kvôli Mne obetoval život.‘ Pri Tom, kto má vo Svojich rukách moju bytosť! Keby som si nebol vedomý tejto nevyhnutnej záhady, i keby sa mali spojiť všetci králi zeme, neboli by Mi schopní odobrať ani jediné písmenko. A títo služobníci, ktorí si nezasluhujú žiadnu pozornosť a ktorí vskutku patria k vyvrheľom, už vôbec nie… Všetci azda spoznajú mieru Mojej trpezlivosti, Mojej odovzdanosti a sebaobetovania na ceste Božej.“

171

Či by sme si mohli myslieť, že Zjaviteľ takéhoto prehovoru kráča po inom chodníku než po chodníku Božom a že túži po inom než po Jeho potešení? Priamo v tomto verši je ukrytý dych odpútanosti. Keby plne ovial svet, všetky bytosti by sa zriekli života a obetovali by svoje duše. Premýšľaj o ničomnom chovaní ľudí tohto pokolenia a podívaj sa na ich zarážajúcu nevďačnosť. Povšimni si, ako pred všetkou touto slávou zatvárajú oči a ako sa otrocky snažia o tie páchnuce mrchy, z ktorých útrob vychádza výkrik prehltnutého majetku verných. A predsa, aké neprístojné nactiutŕhanie vychrlili na tieto Úsvity svätosti. Tak ti rozpovedáme o tom, čo vykonali ruky bezvercov, ktorí v deň zmŕtvychvstania odvrátili tvár od božskej prítomnosti, ktorých Boh sužoval ohňom vlastnej neviery a pre ktorých v ďalšom svete pripravil potrestanie, ktoré strávi i telo, i dušu. Pretože oni riekli: „Boh je bezmocný a Jeho milosrdná ruka je zviazaná.“

172

Neochvejnosť vo viere je istým dokladom a slávnym dôkazom pravdy. Tak, ako vraví „Pečať Prorokov“: „Dvoma veršami som zostarol.“ Oba tieto verše poukazujú na stálosť vo veci Božej. Tak, ako vraví: „Buď neochvejný tak, ako ti to bolo nariadené.“

173

A teraz uváž to, ako Sadrih Riḍvánu Božieho v rozkvete mladosti povstal, aby zvestoval vec Božiu. Podívaj sa, akú neochvejnosť tá Krása Božia prejavila. Celý svet povstal, aby sa Mu vzoprel, avšak vôbec neuspel. Čím viac ten Sadrih požehnanosti prenasledovali, tým väčšmi narastala Jeho rozohnenosť a tým jasnejšie horel plameň Jeho lásky. Toto všetko je zrejmé a nik tejto pravde neprotirečí. Nakoniec odovzdal Svoju dušu a vzlietol do ríše na výšinách.

174

Medzi dôkazmi pravdivosti Jeho prejavu bola prevaha, nadľudská moc a nadvláda, ktorú celému svetu sám a bez pomoci zjavil Zjaviteľ bytia a Prejav Zbožňovaného. Hneď ako sa večná Krása v roku šesťdesiat zjavila v Shíráze a pretrhla závoj utajenia, prejavili sa v každej krajine znamenia prevahy, moci, zvrchovanosti a sily vyžarujúce z Podstaty podstát a Mora morí. A to do tej miery, že v každom meste sa objavili znamenia, dôkazy, známky a svedectvá tejto božskej Žiary. Koľko len bolo tých čistých a dobrotivých sŕdc, ktoré verne odrážali svetlo tohto večného Slnca, a aké mnohoraké boli výlevy poznania z tohto Oceánu božskej múdrosti, ktoré obklopili všetky bytosti! Všetci duchovní a hodnostári v každom meste povstali, aby sa im vzopreli a aby ich potlačili. Na to, aby ich premohli, si bedrá opásali zlovôľou, závisťou a ukrutnosťou. Aký veľký počet týchto svätých duší, týchto podstát spravodlivosti obvinili z krutosti a usmrtili! Koľko len stelesnení čistoty, ktoré nepreukázali nič iné než pravé poznanie a nepoškvrnené činy, zomrelo trýznivou smrťou! I napriek tomu všetkému každá z týchto svätých bytostí až do svojej poslednej chvíle vyslovovala Meno Božie a vznášala sa v ríši poddanosti a odovzdanosti. Také boli moc a vplyv premeny, ktoré On na nich mal, že prestali chovať všetky túžby okrem Jeho vôle a svoju dušu spojili s Jeho spomienkou.

175

Premýšľaj! Kto je na tomto svete schopný preukázať takú všetko prevyšujúcu moc, taký prenikavý vplyv? Všetky tieto nepoškvrnené srdcia a posvätené duše s úplnou odovzdanosťou odpovedali na výzvu Jeho rozhodnutia. Namiesto toho, aby si sťažovali, vzdávali vďaku Bohu a v temnote svojej trýzne neprejavovali nič iné než žiarivý súhlas s Jeho vôľou. Je zrejmé, aká neutíchajúca bola nenávisť a akú trpkú zlovôľu a nepriateľstvo všetky národy zeme prechovávali voči týmto druhom. Prenasledovanie a trápenie, ktoré týmto svätým a duchovným bytostiam spôsobili, považovali za prostriedok spásy, blahobytu a večného úspechu. Či svet od čias Adama zažil takú vzbúrenosť, také búrlivé nepokoje? Bez ohľadu na všetko mučenie i rozmanitú sužobu, ktoré vytrpeli a znášali, sa stali predmetom všeobecnej potupy a zatracovania. Zdá sa, že trpezlivosť sa prejavila len vďaka ich vytrvalosti a samotná vernosť vznikla až vďaka ich činom.

176

Uvažuj vo svojom srdci o týchto závažných udalostiach! Azda pochopíš veľkoleposť tohto zjavenia a uzrieš jeho ohromujúcu slávu. Potom bude tvojej bytosti vďaka milosti Milosrdného vdýchnutý duch viery a posadíš sa na stolec istoty a budeš na ňom prebývať. Jeden Boh Mi je svedkom! Keby si chvíľku premýšľal, uznal by si, že okrem týchto nezvratných právd a zmienených dokladov je samotné odmietanie, preklínanie a zatracovanie z úst ľudí sveta najmocnejším dôkazom a najistejším svedectvom pravdivosti týchto hrdinov na poli odovzdanosti a odpútanosti. Tým, ako budeš rozjímať nad námietkami vyslovenými všetkými ľuďmi, či už nimi boli duchovní, učení alebo nevedomí, tým budeš neustále pevnejší a neochvejnejší vo viere. Pretože všetko, čo sa udialo, predpovedali tí, ktorí sú Zdroj božského poznania a Príjemcovia Božieho večného zákona.

177

I keď sme nezamýšľali zmieňovať sa o tradíciách zašlých vekov, z lásky k tebe uvedieme niektoré, ktoré sa vzťahujú k Našej rozprave. Nemáme však pocit, že by boli potrebné, pretože to, čo sme doposiaľ spomenuli, postačuje svetu i všetkému, čo v ňom je. Vlastne všetky Písma a ich záhady sú zhustené do tohto stručného výkladu. A to do tej miery, že keby sa človek na chvíľu vo svojom srdci zamyslel, vo všetkom, čo bolo vyrieknuté, by objavil tajomstvá Slov Božích a pochopil by význam všetkého, čo dokonalý Kráľ prejavil. Pretože sa však ľudia vo svojom chápaní a postavení líšia, niekoľko tradícií zmienime. Azda obdaria váhajúcu dušu stálosťou a sužovanú myseľ pokojom. Tak bude svedectvo Božie pre urodzených i prostých ľudí úplné a dokonalé.

178

Jednou z nich je i tradícia: „A keď sa prejaví Vlajka pravdy, preklínať ju budú ľudia Východu i Západu.“ Toto treba na to, aby sme dokázali odhaliť tajomstvo úbohého správania ľudí, ktorí i napriek tomu, že vyznávajú lásku a túžbu po pravde, nasledovníkov Pravdy preklínajú hneď, ako sa prejaví: Treba ochutnať víno odriekania, treba dosiahnuť vznešené vrcholky odpútanosti, treba rozjímať tak, ako to vravia slová: „Jedna hodina premýšľania je hodnejšia než sedemdesiat rokov zbožného uctievania.“ Dosvedčuje to spomínaná tradícia. Je zrejmé, že dôvodom takéhoto správania nie je nič iné než zrušenie pravidiel, obyčají, zvykov a obradov, ktorým sa podriaďovali. Keby Krása Milosrdného dodržiavala tie isté pravidlá a obyčaje, ktoré sú medzi ľuďmi bežné, a keby ich obrady schválila, takéto sváry a rozbroje by sa na svete vôbec neprejavili. Túto vznešenú tradíciu dokladajú a dokazujú slová, ktoré zjavil: „V deň, keď Zvolávateľ zvolá k závažnej veci.“

179

Ľudským túžbam protirečí božské volanie nebeského Zvestovateľa spoza Závoja slávy, vyzývajúce ľudstvo, aby sa úplne zrieklo všetkého, na čom ľpie. A toto je príčinou trpkého trápenia a búrlivých rozbrojov, ktoré sa udiali. Uváž spôsoby ľudí. Prehliadajú tieto opodstatnené tradície, z ktorých všetky sa splnili, a ľnú na tých, ktoré majú pochybnú platnosť, a spytujú sa, prečo sa nenaplnili. A napriek tomu sa prejavilo to, čo im bolo nemysliteľné. Znamenia a známky Pravdy žiaria ako poludňajšie slnce, a i tak ľudia bezcieľne a zmätene blúdia v divočine nevedomosti a pomätenosti. Bez ohľadu na všetky verše Koránu a uznávané tradície, ktoré všetky poukazujú na novú vieru, nový zákon a nové zjavenie, toto pokolenie ešte vždy očakáva, že uzrie Prisľúbeného, ktorý by mal podporiť zákon Muḥammadovho zriadenia. Židia a kresťania podobným spôsobom podporujú to isté tvrdenie.

180

Medzi výrokmi, ktoré sú predzvesťou nového zákona a nového zjavenia, sú i časti modlitby Nudbih: „Kdeže je Ten, kto má obnoviť nariadenia a zákony? Kdeže je Ten, kto má právomoc premeniť vieru a jej nasledovníkov?“ Podobne v Zíyárate zjavil: „Pokoj obnovenej Pravde.“ Keď sa Abú-‘Abdi’lláha spytovali na povahu Mihdího, odvetil: „Bude konať to, čo konal Muḥammad, Posol Boží, a zničí všetko, čo jestvovalo pred Ním tak, ako Posol Boží zničil spôsoby tých, ktorí Mu predchádzali.“

181

Hľa, ako bez ohľadu na tieto a podobné tradície plano tvrdia, že prv zjavené zákony nesmú byť v žiadnom prípade zmenené. Avšak, či nie je cieľom každého zjavenia, aby úplne zmenilo povahu ľudstva, čo sa prejaví i navonok, i vo vnútri a čo ovplyvní vnútorný život i vonkajšie pomery? Veď, ak by sa povaha ľudstva nezmenila, bola by zjavná zbytočnosť Božích všeobecných Prejavov. V ‘Aválime, uznávanej a známej knihe, je zaznamenané: „Prejaví sa Mládenec z Baní-Háshimu, ktorý zjaví novú knihu a oznámi nový zákon.“ Potom nasledujú tieto slová: „Väčšinu z Jeho nepriateľov budú tvoriť duchovní.“ V inom úryvku sa o Ṣádiqovi, Muḥammadovom synovi, hovorí, že vyriekol toto: „Objaví sa Mládenec z Baní-Háshimu, ktorý bude ľudí nabádať, aby Mu prisahali vernosť. Jeho kniha bude knihou novou, pričom ľudí bude zvolávať, aby jej prisľúbili svoju vieru. Ukrutné bude Jeho zjavenie pre Arabov. Ak o Ňom uslyšíte, ponáhľajte sa za Ním.“ Ako dôkladne nasledovali pokyny imámov viery a Lámp istoty! Pána bytia všetci vyhlásili za bezverca a označili Ho za kacíra, i keď je jasne uvedené: „Ak by ste uslyšali, že sa objavil Mládenec z Baní-Háshimu, zvolávajúci ľudí k novej a Božskej knihe a k novým a Božským zákonom, ponáhľajte sa za Ním.“ Za háshimským svetlom, tým božským Prejavom, sa neponáhľali, a keď, tak s vytasenými mečmi a srdcami plnými zlovôle. Navyše si všimni, ako výslovne bolo v knihách spomenuté nepriateľstvo duchovných. Ľudia túto nepoškvrnenú Podstatu poznania a svätého prehovoru odmietli a obrátili sa k predstaviteľom vzbury a mýlky bez ohľadu na všetky tieto zrejmé a významné tradície, všetky tieto neomylné a neodškriepiteľné zmienky. Napriek týmto zaznamenaným tradíciám a zjaveným prehovorom vravia len to, k čomu ich nabádajú vlastné sebecké túžby. A keby Podstata pravdy zjavila to, čo sa prieči ich záľubám a túžbam, ihneď Ju odsúdia ako bezverca a budú odporovať slovami: „Toto sa prieči výrokom imámov viery a žiarivých svetiel. Náš neporušiteľný zákon nič také nestanovil.“ A tak i dnes títo úbohí smrteľníci vyslovujú takéto bezcenné výroky.

182

A teraz uváž túto ďalšiu tradíciu a povšimni si, ako toto všetko bolo predpovedané. V Arba‘íne je zaznamenané: Z Baní-Háshimu vzíde Mládenec, ktorý zjaví nové zákony. Bude k Sebe zvolávať všetok ľud, ale nik nebude dbať na Jeho volanie. Väčšina Jeho nepriateľov budú duchovní. Jeho príkaz neuposlúchnu a budú takto namietať: ,Toto sa prieči tomu, čo nám zanechali imámovia viery.‘“ Všetci v tomto dni opakujú presne tieto slová a vôbec si nie sú vedomí toho, že sa už posadil na trón s nápisom: „Činí čokoľvek, čo si zaželá.“ A taktiež už prebýva na stolci zvanom „prikazuje čokoľvek, čo sa Mu zapáči.“

183

Žiadne chápanie nemôže porozumieť povahe Jeho zjavenia a žiadne poznanie nedokáže plne poňať Jeho vieru. Všetky výroky závisia od Jeho schválenia a všetko potrebuje Jeho vec. Všetko okrem Neho je stvorené Jeho príkazom a pohybuje sa a jestvuje vďaka Jeho zákonu. On zjavuje božské záhady a vykladá skrytú a pradávnu múdrosť. Tak sa v Biháru‘l-Anvár, v ‘Aválime a v Yanbú‘ uvádza, že Ṣádiq, Muḥammadov syn, vyriekol tieto slová: „Poznanie predstavuje sedem a dvadsať písmen. Proroci z neho zjavili len dve písmená. Zatiaľ teda žiaden človek nepoznal viac než tieto dve písmená. Keď však povstane Qá’im, dá, aby sa prejavilo zvyšných päť a dvadsať písmen.“ Uvažuj! Vyhlásil, že Poznanie pozostáva zo sedem a dvadsiatich písmen, a o všetkých Prorokoch od Adama až po „Pečať“ usudzoval, že z neho vyložili iba dve písmená a že boli zoslaní len s týmito dvoma písmenami. Taktiež vraví, že Qá’im zjaví všetkých zvyšných päť a dvadsať písmen. Z tohto prehovoru si povšimni, aké významné a vznešené je Jeho postavenie! Miesto, ktoré zaujíma, prevyšuje miesto všetkých Prorokov a Jeho zjavenie prekonáva chápanie a porozumenie všetkých ich vyvolených. Je to zjavenie, s ktorým Proroci Boží, Jeho svätci a vyvolení buď neboli oboznámení, alebo ktoré v súlade s Božím nepreniknuteľným rozhodnutím neodhalili. A takéto zjavenie chcú títo biedni a zvrátení ľudia porovnávať s vlastnou nedokonalou mysľou, vlastnou nedokonalou učenosťou a porozumením. A ak nezodpovedá ich normám, ihneď ho odmietnu. „Myslíš si, že väčšina z nich slyší či chápe? Sú skoro ako zvieratá! Dokonca zblúdili ešte ďalej od cesty!“

184

Zaujímalo by Nás, ako si vysvetľujú spomínanú tradíciu, tradíciu, ktorá nezameniteľným spôsobom v Jeho dni naznačuje zjavenie nepreniknuteľných vecí a výskyt nových a úžasných udalostí? Takéto podivuhodné udalosti vyvolávajú medzi ľuďmi toľko sporov, že všetci duchovní a teológovia odsúdia na smrť Jeho i Jeho druhov a že všetci ľudia zeme povstanú, aby Mu odporovali. Tak, ako bolo zaznamenané v Káfí, v tradícii Jábiru, v Tabuľke Fáṭime ohľadne povahy Qá’ima: „Bude preukazovať cnosti Mojžišove, žiaru Ježišovu a trpezlivosť Jóbovu. Jeho vyvolení budú v Jeho dni ponížení. Ich hlavy budú ponúkané darom tak, ako hlavy Turkov a Daylamitov. Budú ich zabíjať a upaľovať. Zachváti ich strach. Beznádej a obavy do ich sŕdc vnesú hrôzu. Zem sa sfarbí ich krvou. Ich ženy budú plakať a žialiť. To sú vskutku moji priatelia!“ Uvažuj! Ni jediné písmeno tejto tradície nezostalo nesplnené. Vo väčšine miest bola ich požehnaná krv preliata. V každom meste ich zajali, viedli ich provinciami a niektorých upálili. A predsa sa nik nepozastavil, aby popremýšľal nad tým, že ak by prisľúbený Qá’im zjavil zákony a nariadenia predchádzajúceho zriadenia, prečo by potom boli zaznamenané takéto tradície? A prečo by nastalo toľko sporov a svárov, že ľudia považujú zabitie týchto druhov za svoju povinnosť a že prenasledovanie týchto svätých duší pokladajú za spôsob dosiahnutia najvyššej priazne?

185

Okrem toho si povšimni, ako všetko, čo sa udialo, a všetko, čo bolo spáchané, bolo zmienené v predchádzajúcich tradíciách. Tak, ako bolo zaznamenané v Rawḍiy-i-Káfí ohľadne Zawry. V Rawḍiy-i-Káfí sa o Mu‘ávíyih, synovi Vahhába, uvádza, že Abú-‘Abdi’lláh riekol: „Poznáš Zawru?“ Povedal som: „Nech ti je obetovaný môj život! Vraví sa, že je ňou Bagdad.“ „Kdeže,“ odvetil. A potom dodal: „Vstúpil si do mesta Rayy ?“ Nato som odpovedal: „Áno, vstúpil.“ Potom sa opýtal: „Bol si na trhu s dobytkom?“ „Áno,“ odvetil som. Povedal: „Videl si čiernu horu na pravej strane cesty? To je Zawrá’. Osemdesiat mužov, detí presvedčených ľudí, tu bude zabitých, pričom všetci z nich sú hodní toho, aby sa nazývali kalifmi.“ „Kto ich zabije?“ spýtal som sa. Jeho odpoveď znela: „Deti Perzie!“

186

Taký je stav a osud Jeho spoločníkov predpovedaný v predošlých dňoch. A tiež si povšimni, že podľa tejto tradície nie je Zawrá’ nič iné než zem Rayy. Na tomto mieste po nesmiernom utrpení zahynuli Jeho spoločníci a všetky tieto sväté bytosti boli umučené rukou Peržanov tak, ako to je v tradícii zaznamenané. Sám si to slyšal a všetci to dosvedčujú. Prečo sa teda títo nízki, úbohí ľudia nepozastavia, aby rozjímali nad týmito tradíciami, z ktorých všetky sú zjavné ako slnce vo svojej poludňajšej sláve? Z akého dôvodu odmietajú prijať Pravdu a dovoľujú, aby im určité tradície, ktorých význam nepochopili, zabraňovali uznať zjavenie Boha a Jeho Krásy a aby spôsobili, že budú prebývať v pekelnej priepasti? Nedá sa to pripísať ničomu inému než neviere súdobých duchovných a teológov. O týchto povedal Ṣádiq, syn Muḥammada: „Teológovia danej doby budú najhoršími duchovnými v tieni nebies. Od nich bude pochádzať zlomyseľnosť a k nim sa navráti.“

187

Naliehame na učených Bayánu, aby nešli v týchto stopách, aby v čase Mustaghátha nespôsobili Tomu, kto je Božská podstata, Nebeské svetlo, Úplná večnosť, Začiatok a Koniec Prejavov Neviditeľného, to, čo sa deje v tomto dni. Prosíme ich, aby sa nespoliehali na svoj rozum, svoje chápanie a učenosť a aby sa nepreli so Zjaviteľom nebeského a nekonečného poznania. A predsa, napriek všetkým týmto napomenutiam vidíme, že voči Nám s najväčšou zlobou povstáva jednooký človek, ktorý je vodcom ľudu. Predpovedáme, že v každom meste ľudia povstanú, aby Požehnanú krásu potlačili, že druhovia Pána bytia a konečnej Túžby všetkých ľudí utečú pred tvárou utláčateľa a útočisko budú hľadať v divočine. Iní sa odovzdajú a s úplnou odpútanosťou obetujú život na Jeho ceste. Nazdávame sa, že vidíme toho, kto je známy pre takú oddanosť a zbožnosť, že si ľudia považujú za povinnosť poslúchať ho a podrobiť sa jeho príkazu. Ten povstane, aby napadol samotný koreň božského stromu, bude sa zo všetkých síl snažiť, aby Mu odporoval a oponoval. Tak činia ľudia!

188

Prechovávame nádej, že ľud Bayánu bude osvietený, že sa vznesie do ríše ducha a že tam bude prebývať, že bude vnímať Pravdu a chápajúcim zrakom rozozná utajenú faloš. Pri Vzdelávateľovi všetkých bytostí, viditeľných i neviditeľných, prisahám, že v týchto dňoch sa však šíri taký zápach žiarlivosti, že od začiatku stvorenia sveta, i keď ono nemá začiatok, až do dnešného dňa sa v žiadnom prípade neobjavila taká zlovôľa, závisť a nenávisť, a ani ju už nikdy v budúcnosti neuzrieme. Pretože niekoľko ľudí, ktorí nikdy nevdýchli vôňu spravodlivosti, pozdvihlo vlajku vzbury a zoskupilo sa proti Nám. Z každej strany vidíme nebezpečenstvo ich kopijí a zovšadiaľ hľadíme na ostrie ich šípov. A to i napriek tomu, že sme sa ničím nechvastali, ani sme sa nesnažili predstihnúť žiadnu dušu. Každému sme boli najláskavejším spoločníkom, najznášanlivejším a najmilujúcejším priateľom. V spoločnosti chudobných sme vyhľadávali ich bratstvo a medzi vznešenými a učenými sme preukazovali podriadenosť a odovzdanosť. Prisahám pri Bohu, jednom pravom Bohu! Akokoľvek žalostné boli strasti a utrpenie, ktoré Nám spôsobila ruka nepriateľa a ľudí knihy, to všetko mizne v úplnú ničotu v porovnaní s tým, čo Nás postretlo v rukách tých, ktorí vyhlasujú, že sú Našimi priateľmi.

189

Čo viac riecť? I keby vesmír hľadel zrakom spravodlivosti, nebol by schopný uniesť váhu tohto prehovoru! V raných dňoch po príchode do tejto krajiny, po tom, čo sme uzreli znamenia nadchádzajúcich udalostí, sme sa rozhodli odísť pred tým, než sa udejú. Odobrali sme sa do divočiny, kde sme dve letá odlúčene a osamote viedli život v úplnom ústraní. Z očí Nám padali slzy skľúčenosti a v krvácajúcom srdci sa vlnil oceán trýznivej bolesti. Nejednu noc sme nemali potravy a nejeden deň nenašlo Naše telo odpočinok. Pri Tom, kto má vo Svojich rukách Moju bytosť! Bez ohľadu na tieto spŕšky sužoby a neustávajúceho nešťastia bola Naša duša zahalená do blaženej radosti a celá Naša bytosť vyžarovala neopísateľné šťastie. V Našom ústraní sme si totiž neboli vedomý bezprávia či prínosu, zdravia či nemoci žiadnej duše. Sami sme sa zhovárali so Svojím duchom, zabudnúc na svet a všetko, čo v ňom je. Nevedeli sme však, že záber božského osudu prekračuje i najširšie predstavy smrteľníka a že šíp Jeho rozhodnutia prekonáva i najodvážnejšie ľudské plány. Nik neunikne pascám, ktoré On nastaví, a žiadna duša nenájde vyslobodenie, ak sa nepodrobí Jeho vôli. Pri spravodlivosti Božej! V Našom odchode nebolo pomysli na návrat a v Našom odlúčení nebolo nádeje na zvítanie. Skutočným zámerom Nášho ústrania bolo nestať sa dôvodom nezhôd medzi vernými, zdrojom nespokojnosti Našich druhov, prostriedkom zranenia niektorej duše či príčinou zármutku niektorého srdca. Okrem toho sme však nemali iný zámer a vo výhľade sme nemali žiaden iný cieľ. A predsa však každý konal podľa vlastných túžob a sledoval vlastné plané výmysly, až dokým z tajuplného Zdroja nevyšlo volanie, ktoré Nám prikazovalo, aby sme sa vrátili, odkiaľ sme prišli. Podriadili sme vlastnú vôľu Jeho vôli a podrobili sme sa Jeho nariadeniu.

190

Ktoré pero dokáže rozpovedať to, čo sme po Svojom návrate uzreli! Ubehli dve letá, počas ktorých sa Nás Naši nepriatelia neustále a neúnavne snažili zničiť. Toto všetci dosvedčia. Nik z verných však nepovstal, aby Nám pomohol, a ani nik nezamýšľal Nás oslobodiť. Veru, namiesto pomoci ich slová a činy spôsobili, že na Našu dušu padali spŕšky neustáleho zármutku! Stojíme medzi nimi všetkými, život na dlani, úplne oddaný Jeho vôli. Azda vďaka Božej láskyplnosti a Jeho milosti bude toto zjavené a prejavené Písmeno môcť obetovať život na ceste Prvotného bodu, najvznešenejšieho Slova. Pri Tom, na ktorého príkaz prevravel Duch! Nebyť tejto túžby Našej duše, ani na okamih by sme sa už v tomto meste nezdržali. „Boh Nám je dostatočným Svedkom.“ Našu rozpravu uzatvárame slovami: „Niet moci ani sily okrem samotného Boha.“ „Náležíme Bohu a k Nemu sa navrátime.“

191

Tí, ktorí majú srdce na to, aby chápali, tí, ktorí ochutnali Víno lásky, ktorí ani na okamih neuspokojovali vlastné sebecké túžby, uzrú tieto znamenia, svedectvá a dôkazy, ktoré dokladajú pravdivosť tohto úžasného zjavenia, tejto všetko prevyšujúcej a božskej viery, žiariť ako slnce v poludňajšej sláve. Premýšľaj o tom, ako ľudia odmietli Krásu Božiu a ľpeli na vlastných chamtivých túžbach. Napriek všetkým týmto dokonalým veršom, týmto neomylným zmienkam, ktoré boli zjavené v „Najmocnejšom zjavení“, napriek Zverenstvu Božiemu medzi ľuďmi a napriek týmto zrejmým tradíciám, z ktorých každá je zjavnejšia než ten najvýslovnejší prehovor, ľudia prehliadali a zamietali ich pravdivosť a pridŕžali sa litery určitých tradícií. Tradícií, o ktorých na základe vlastného porozumenia zistili, že sú v rozpore s ich očakávaniami, a ktorých význam nepochopili. Tak sa zbavili všetkej nádeje a pripravili sa o čisté víno nadovšetko Slávneho a o priezračné a nezakalené vody nesmrteľnej Krásy.

192

Uváž, že v tradíciách bol dokonca výslovne zaznamenaný rok, v ktorom sa má toto Jadro svetla prejaviť. A predsa zotrvávajú v nedbalosti a ani na okamih neprestávajú sledovať vlastné sebecké túžby. Podľa tradície sa Mufaḍḍal spýtal Ṣádiqa: „Aké bude znamenie Jeho príchodu, ó majstre môj?“ Odvetil: „Jeho Vec sa prejaví a Jeho Meno bude zvestované v roku šesťdesiat.“

193

Aké zvláštne! I napriek týmto výslovným a zjavným zmienkam sa títo ľudia stránia Pravdy. Napríklad sa v minulých tradíciách spomína zármutok, väznenie a sužoba spôsobené tej Podstate božských cností. V Biḥáre je zaznamenané: „V našom Qá’imovi budú štyri znamenia štyroch Prorokov: Mojžiša, Ježiša, Jozefa a Muḥammada. Mojžišovo znamenie je strach a očakávanie, Ježišovo to, čo o Ňom bolo povedané, Jozefovo je väznenie a pretvárka, Muḥammadovo je zjavenie knihy podobnej Koránu.“ Bez ohľadu na túto nezvratnú tradíciu, ktorá neomylným jazykom predpovedala terajšie udalosti, sa nenašiel nik, kto by na toto proroctvo dbal, a zdá sa, že sa ani nenájde nik, kto by tak učinil v budúcnosti s výnimkou tých, v prípade ktorých si to tvoj Pán želá. „Boh skutočne dá načúvať tomu, komu chce, ale My nedáme slyšať tým, ktorí sú v hrobe.“

194

Je ti zrejmé, že Nebeské vtáčatá a Holubice večnosti vravia dvojakým jazykom. Jeden jazyk, vonkajší jazyk, neobsahuje narážky, je neutajený a nezahalený na to, aby mohol byť vodiaca lampa a svetlo majáka, vďaka ktorému môžu pocestní dospieť k výšinám svätosti a hľadajúci dôjsť do ríše večného zvítania. Takými sú už spomínané nezahalené tradície a zrejmé verše. Druhý jazyk je zahalený a utajený tak, aby všetko, čo je skryté v srdci zlomyseľných mohlo byť prejavené, a aby ich najvnútornejšia bytosť mohla byť odhalená. Tak riekol Ṣádiq, Muḥammadov syn: „Boh ich vskutku vyskúša a roztriedi.“ Toto je božská miera, toto je Skúšobný kameň Boha, ktorým skúša Svojich služobníkov. Nik nechápe význam týchto prehovorov okrem tých, ktorých srdce je uistené, ktorých duša našla priazeň Boha a ktorých myseľ sa odpútala od všetkého okrem Neho. Na rozdiel od toho, čo si väčšina ľudí myslí, v takých prehovoroch nebol zamýšľaný doslovný význam. Tak bolo zaznamenané: „Každé poznanie má sedemdesiat významov, z ktorých ľudia poznajú len jeden. Keď povstane Qá’im, zjaví ľuďom všetko, čo zostáva.“ Taktiež vraví: „Riekneme jedno slovo a myslíme ním jeden a sedemdesiat významov. A každý z nich vieme vysvetliť.“

195

Toto zmieňujeme len preto, aby ľudí nezastrašili určité tradície a prehovory, ktoré sa doslovne nenaplnili, a aby svoj zmätok skôr pripisovali vlastnému nedostatku porozumenia, a nie nesplneniu prísľubov v tradíciách, pretože tak, ako to samy tradície dosvedčujú, tomuto ľudu nie je známy význam zamýšľaný imámmi viery. Tento ľud preto nesmie dovoliť, aby ho takéto prehovory ochudobnili o božskú štedrosť. Radšej by mal hľadať osvietenie u tých, ktorí sú ich uznávaní Vykladači, aby tak mohli byť odhalené skryté tajomstvá a aby mu mohli byť prejavené.

196

Avšak medzi ľuďmi zeme nevidíme nikoho, kto by úprimne túžil po Pravde, kto by u božských Prejavov hľadal vedenie ohľadne nepochopiteľných záležitostí viery. Všetci obývajú zem zabudnutia a nasledujú zvrhlých a odporujúcich ľudí. Boh im vskutku učiní to, čo činia oni sami, a zabudne na nich rovnako, ako oni v Jeho dni prehliadali Jeho prítomnosť. Také je Jeho rozhodnutie pre tých, ktorí Ho popreli, a také bude pre tých, ktorí odmietli Jeho znamenia.

197

Našu rozpravu uzatvárame Jeho slovami (Nech je povznesený!): „A ktokoľvek ustúpi od spomienky Milosrdného, k tomu pripútame Satana, ktorý mu bude neodlučiteľným druhom.“ „A ktokoľvek sa odvráti od spomienky na Mňa, v pravde povedie biedny život.“

Tak to bolo zjavené v minulosti, kiež by ste to chápali!

Zjavil Bá’ a Há’.

Pokoj tomu, kto sa započúva do nápevu Tajuplného vtáčaťa volajúceho zo Sadratu’l-Muntahá!

Oslávený buď náš Pán, Najvyšší!

KONIEC

Bahá'u'lláh

Windows / Mac